Dýchli na mňa časy dávno minulé. Také, o ktorých som si myslela, že už sa nemôžu vrátiť späť. Veď už sme predsa niekde inde! Naivne som verila, že to, čo bolo kedysi, už zostalo len v učebniciach dejepisu a v spomienkach starších. Omyl! Keď mladá režisérka Zuzana Límová rozprávala na tlačovej besede o tom, ako sa nemocnica snažila stopnúť jej dokument o pôrodoch, mala som pocit, akoby tých posledných takmer 28 rokov slobody azda ani nebolo.

 

Režisérka pritom nijako nemanipuluje skutočnosť. Len ju zachytila na kameru. A viete, čo je na to najhoršie? Že nešlo o skrytú kameru, ale lekári aj nemocnica vedeli o tom, že ich nakrúca. Nesnažíte sa azda pred kamerou vydať zo seba to najlepšie? Byť aspoň o trošku krajší, lepší a milší? Určite áno. Lenže keď je realita pred kamerou v pôrodniciach desivá, aká je, keď zhasnú svetlá a filmári si zbalia svoje caky-paky? Vari ešte horšia? Ale veď to sa už hádam ani nedá!

 

Zuzana Límová bola neuveriteľne milá, pretože jej naozaj nejde o to, aby vyvolávala konflikt medzi ženami a zdravotníkmi. Ide jej o nastolenie zmien, ktoré by predsa v konečnom dôsledku pomohli všetkým, aj tým, ktorí v nemocnici robia! Na tlačovke dokonca zdravotníkov ospravedlňovala. Vraj lekári doteraz vôbec nevedeli, aké dôsledky to môže mať, keď niečo riešia podľa seba v dobrej viere. A že so ženou po pôrode sa už nestretnú, nemajú žiadny kontakt, tak netušia, že ona si lieči nejakú traumu...

 

Kiežby to tak bolo! No podľa mňa nie je. To by naozaj museli žiť izolovaní v nejakej bubline, aby sa k nim nedostali výsledky nie najmodernejších, ale dvadsať- či tridsaťročných výskumov, ktoré hovoria o posttraumatickej stresovej poruche v dôsledku negatívneho správania sa a rutinných postupov zdravotníkov pri pôrodoch. Keď si toto všetko vedia načítať celkom obyčajné ženy s nemedicínskym vzdelaním, zdravotníci by to nevedeli?  

 

Často sa hovorí, že v našich pôrodniciach to inak nejde, lebo nie sú peniaze, sú zlé podmienky, lekári sú prepracovaní, zle ohodnotení... Možno sa budete čudovať, ale sú situácie, keď to naši pôrodníci krásne zvládajú. Aj v štátnych nemocniciach, aj v zlých podmienkach a predsa slušne, s úsmevom na perách a podľa želania rodičky. Stačí k tomu málo – aby rodila celebrita. Ako novinárka som sa s tým stretla viackrát – kým obyčajné ženy písali do redakcie svoje zlé skúsenosti z pôrodných chvíľ, herečky a speváčky nám pri rozhovoroch opisovali úžasnú starostlivosť, keď všetci lekári boli milí, nápomocní, nebol problém kontakt s bábätkom koža na kožu hneď po pôrode, dotepanie pupočníka, dokonca aj placentu pribalili domov, keď si to mamička želala. A teraz sa pýtam, prečo to takto nemôžeme mať všetky? Odpoveď „lebo systém“ asi naozaj neobstojí. „Lebo človek“ bude skôr správne. Žiaľ, toto nie je o systéme, toto je v prvom rade o ľuďom. A aj v poslednom – pretože aj systém sú len ľudia.

 

Prečítajte si aj Film, ktorý ukazuje realitu v našich pôrodniciach, chcela nemocnica stopnúť