
Ako som v divokom lese violončelo počula
Išli sme na skautský tábor, bol rodičovský deň. To je ten deň, keď sa rodičia prídu pozrieť,v ktorom potoku sa ich deti už druhý týždeň kúpu, a na ktorom strome skladali skúšku.
Redakcia Žien v meste · 5. augusta 2015 · 2 min čítania
Predstavte si, že ste v lese. Široko ďaleko žiadna dedina, žiaden kultúrny dom ani kostol. Len divočina.
A zrazu začujete medzi stromami violončelo. Krásne tóny, hudbu. No tak také niečo sa stalo mne v nedeľu.
Išli sme na skautský tábor, bol rodičovský deň. To je ten deň, keď sa rodičia prídu pozrieť,v ktorom potoku sa ich deti už druhý týždeň kúpu, a na ktorom strome skladali skúšku.
Ja som taká hrdá skautomatka. To je ten vyšší level, ktorý príde po počiatočnom šialenstve, keď máte pred prvým výletom chuť kúpiť dron alebo kostým veveričky. Teraz som ochotná aj kliešte zo zadku vyberať, aj tržné rany ošetrovať. Lebo napriek tomu všetkému považujem skauting za jednu úžasnú vec. A možno aj práve preto.
V takom tábore to má vždy silu. Uprostred ničoho vzniklo niečo. Niečo výnimočné. Decká behajú bosé pomedzi stany, varia guláš a hrajú hry, ktorým rozumejú len oni. Koláče ešte ani nerozbalím a už nie sú.
Na lúke uprostred lesa stojí okrem hordy stanov kuchyňa, jedáleň, zásobáreň, ale aj ihrisko so športovým náčiním,“lázne“ a sauna. Veľkí dozerajú na malých, učia ich ako prežiť v divočine. Obdivujem ich, že namiesto diskoték a parenia pri počítači odovzdávajú skúsenosti ako variť, rúbať drevo, nebáť sa a nenadávať.
Vystískali sme si teda tých svojich, pokrútili nosom, lebo absencia teplej sprchy robí svoje a usadili sa na trávu.
Oni zatiaľ disciplinovane stáli v rade na guláš a smiali sa. Idylka.
A zrazu sa z lesa ozvalo to violončelo. Ešte teraz sa mi ježia chlpy. Nádherné tóny uprostred ničoho. Chvíľu som rozmýšľala čo to, ale na nič som neprišla. Dokonalé. Ale decká sa netvárili prekvapene. Tak som sa opýtala.
„To vedúci Filip cvičí, rodičia mu doniesli, aby nemal dlhú pauzu.“
Takže tak, talentovaný osemnásťročný chlapec trávi týždne naboso v lese a učí decká, ako sa drží sekera
a popritom stihne aj druhú osudovku – violončelo.
Je mládež a je mládež. S touto sa deti do lesa pustiť nemusíme báť.
Prečítajte si aj Prečo sme sa mohli na Slovensku trikrát usmiať
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



