Ale naši Rómovia, tí nechcú robiť!

 

Cestovanie vám otvára oči. Cestovanie vás zaručene oslobodí. Nemyslím teraz to rezortové – priznám sa, že to odsudzujem a pritom som to nikdy nezažila. Neviem si predstaviť náramok na ruke a bezbrehé žrádlo s pitím na stále tej istej pláži na lehátku. Mám dobrého priateľa – rozvedený, 11-ročný syn, striedavá starostlivosť. Doteraz s ním z vlastnej pohodlnosti chodil do rezortov. Tento rok šiel prvý raz s letenkou a do air bnb. Neviem ako to dopadlo, lebo som medzitým odišla na mesiac do Indonézie, ale predpokladám, že fantasticky.

Posledné roky sme s mojím mužom absolvovali výdatné cestovanie do rôznych krajín – Maroko, Brazília, Nikaragua, Mexiko, teraz Indonézia. Čo majú tieto krajiny spoločné? Komunity, cez ktoré sa prejdete, a vidíte presne to isté, čo v našich rómskych osadách. Špina, smrad, polonahé deti, rodičia na priedomí, často bez práce.

Na Slovensku je podľa posledného rómskeho atlasu asi 405-tisíc Rómov. Aj keď bieli majú vždy pocit, že určite 100 percent z nich býva v osadách, pravda je, že v koncentrovaných obydliach býva polovica z nich. Keď chodím do osád, znaky sú rovnaké – okolo pozbúchaných domov bordel, žiadna cesta, ani kanalizácia, jazyková bariéra, nízke vzdelanie, zlý prístup k zdravotnej starostlivosti, veľa detí, ktoré sú slabo zaočkované, a hluk. Často počúvam, že to je genetické, že inak žiť nevedia a nechcú. Často používam dáta, no nepomáha to. Predsudky sú tak silné, že argumenty nefungujú.

 

Prečítajte si

Policajná brutalita Slovákom nevadí. Veď ide o Rómov

 

Dnes sme vlakom prechádzali cez Jakartu. Desať miliónov ľudí, husté osídlenie, a chudoba. Okolo trate presne také osady, ako vidíte u nás. Plechy bozbíjané dokopy, z nich bez kanalizácie vývody z miestnych záchodov, a medzi tým kopec detí, či dospelých. Úplne rovnako posedávajú, úplne rovnaký bordel, rovnaká kriminalita a rovnako zlé vzdelanie. Opakuje sa to v každej krajine – je jedno, či Róm, Aziat, či Stredoameričan.

Odpoveď na naše predsudky je totiž jedna jediná vec – chudoba má rovnaké prejavy všade na svete. Čím viac človek cestuje, tým viac to vidí. U nás je to akurát znásobené tým, že absolútne chudobní ľudia sú tmavší – rasizmus je u nás jednoduchší.

Ukazujú to aj výsledky testovaní piatakov PISA. Kým priemerne majú deti z matematiky a slovenského jazyka 65 percent, chudobné deti dosahujú 24 percent (!). Čím viac na východ, tým horšie. Píšem to ako privilegované decko, z bohatej bratislavskej rodiny, ktoré dostalo vždy všetko. Náš systém nedokáže dať rovnaké vzdelanie mne a Dežovi z Jarovníc.

A potom sa objaví článok – Karol z osady študuje na Oxforde. A ja už počujem tie zástupy – vidíš, jemu sa to podarilo. Tí ostatní nechcú, leniví sú. Povaľači. A potom sa ťa spýtam –  a ty si prečo chodil na obchodnú akadémiu, keď Juraj vychodil Harvard? A všetci sklapnú. Niektorí to dokážu napriek osudu. No väčšina sa z toho nikdy nevyhrabe. Taká ja realita.

Často premýšľam – koľko vedcov a vedkýň, koľko lekárov a lekárok, koľko športovcov a športovkýň nám uniká v osadách? Koľko z tisícok talentovaných zostáva na dávkach v absolútnej chudobe, podobne ako v ostatných krajinách? A prečo majú Slováci pocit, že chudoba je niečo špeciálne slovenské? Chudoba je všade na svete rovnaká. Bez rasy, bez pohlavia a bez statusu. Rovnaké znaky, rovnaké osudy, rovnaká beznádej. Rovnaké slumy, rovnaké favely, rovnaké osady. Len my si myslíme, že tí cigáni, tí sú iní. Tí nechcú. A pritom nechceme my – privilegovaní, vzdelaní, zahojení.

*autorka píše z chatky bez vody a kanalizácie, uprostred ničoho, s množstvom chudobných ľudí, ktorí chcú, ale nedá sa. Presne ako u nás. Presne ako všade.