Blondínka – hrdinka za volantom

Keď som v jednej z bratislavských uličiek večer zaparkovala auto, narazila som na nahnevaného vodiča. Nevšimla som si, že mal zálusk na miesto, na ktorom som zaparkovala ja. Bola som rýchlejšia a miesto bolo moje. Zrazu to prišlo: hrozné nadávky a nie len to. Ten pán vystúpil z auta a ráznym krokom prišiel ku mne. Nevedel, čo od zlosti, a tak kopol do môjho auta. Našťastie, tým kopancom sa to skončilo.

Všimli ste si, že nahnevaní šoféri si tykajú? Je tomu tak na Slovensku, aj v Poľsku. Ako keby situácia, ktorá nervozitu spôsobila, dávala niekomu právo na to, aby iným pohŕdal, nadával, prípadne ukazoval vystrčený prostredník.

Našťastie, títo ľudia na našich cestách nedominujú a medzi vodičmi sú aj tí citliví. Presvedčila som sa o tom viackrát.

Pred pár rokmi začínala moja kamarátka so šoférovaním a stávalo sa, že keď sme spolu niekam cestovali, Beátka ma prosila, aby som šoférovala ja. Časom získala odvahu a púšťala sa ďalej a ďalej. Zlepšovala sa v šoférovaní, ale parkovanie jej niekedy robilo problém a preto to nechávala na mňa. Ako napríklad vtedy, keď sme v istý piatok išli popoludní čosi vybaviť do centra Bratislavy. Beátka odbočila do úzkej jednosmerky. Prešli sme celú ulicu a nenašli sme žiadne parkovacie miesto. Až na konci ulice sme zbadali odchádzať niekoho, kto nám miesto uvoľnil. Kamarátka sa pokúsila zaparkovať, ale nevyšlo to. Druhý pokus – tiež nič.

Piatok popoludní, viete si to predstaviť? Za nami kolóna aut. Ani do tretice jej to nevyšlo. Zrazu mi Beátka svojim veľmi milým hláskom položila otázku: „Gosia, skúsiš to? Pekne ťa prosím“. Piatok popoludní v centre Bratislavy. Za nami ešte dlhšia kolóna áut. Netrpezlivosť visela vo vzduchu. Čo si museli myslieť vodiči, ktorí v piatkové popoludnie stáli na jednosmernej ulici, z ktorej niet iného východiska? Najmä, keď zbadali vystupovať vodičku – blondínu uprostred ulice. Na druhej strane sa otvorili dvere a vystúpila druhá blondína, ktorá za volantom vystriedala tu prvú.

Viete si predstaviť tú zodpovednosť, ktorú som mala? Podarí sa mi zaparkovať alebo nie? Ak nie, tak ma hádam vypískajú.

V to popoludnie sa nám veľmi uľavilo, keď sa mi úzke parkovacie miesto podarilo obsadiť na prvý pokus. Vystupovala som z auta s pocitom, že mi budú aj tlieskať.  Vlastne som sa cítila trošku ako blondínka – hrdinka piatkového popoludnia. Našťastie, v danú chvíľu sa na ulici nachádzali veľmi citliví vodiči, ktorí možno zobrali celú situáciu ako žart dvoch blondínok. Kiežby sme mali vždy taký odstup, brali veci s ľahkosťou. S trpezlivosťou.

Prečo sa dnes zaoberám témou šoférovania? Piaty apríl je vo Francúzsku Dňom galantnosti za volantom. Neviem, či aj na Slovensku takým spôsobom vodiči upozorňujú na korektné správanie sa voči iným užívateľom ciest. Ak však Francúzi takýto deň vo svojom kalendári majú, znamená to zrejme, že sa galantnosť za volantom snažia zlepšiť. V otázke galantnosti by sme sa Francúzmi mali inšpirovať celý rok. Tí o galantnosti vedia neskutočne veľa.

 

Prečítajte si aj Cvičná jazda

 

 

Ženy v meste