Bol som na futbale. So ženou

 

Čo si budeme hovoriť, dávno sú preč časy, keď sa to v športe delilo na: futbal je pre chlapov, baby nech kukajú krasokorčuľovanie. Nejedna kolegyňa vás v práci prekvapí, keď vám na počkanie vymenuje základnú jedenástku Barcelony a len tak z rukáva vysype aj ďalších piatich náhradníkov. A aj vás to trochu naštve, keď vás poopraví, že naposledy sa v Lige majstrov radovali pred tromi rokmi, lebo dvakrát po sebe to naposledy vyhral Real.

Ruku na srdce, kolega by si tým získal rešpekt.  Kolegyňa si ale vo vás práve vytvorila úhlavného nepriateľa. Ešte v ten večer si sadnete za net a prelúskate sa zostavou Barcy snáď až po mládežnícke kategórie. Futbal je predsa naša parketa!

Ja som bol v tomto smere doma dlho v demilitarizovanej zóne. Vlastne sa ani nepamätám, či sme sa okrem autobusárskych kvalít Weissa mladšieho o futbale vôbec niekedy spolu rozprávali. Išlo to úplne mimo nej, onálepkované štítkom “zbytočnosť” asi ako autocorrect v mobilnom telefóne Andreja Danka. “O čo tam vlastne ide?,” spýtala sa ma raz pri zápase našej reprezentácie s už ani neviem kým, a ja som vedel, že ma chce len pobaviť, lebo hráčom na trávniku sa daril skôr opak.

Aj preto som sa pre istotu trikrát opýtal, či to myslí vážne, keď počas našej dovolenky v Taliansku vznikol nápad, či by sme nešli na futbal. Lebo teda, kde inde si to prvýkrát pozrieť naživo, ak nie v krajine, kde hrával Maradona, Platini, Baggio a nakoniec aj náš Hamšík. A tak sme šli. Do Ríma na duel As Rím – Inter Miláno.

Dlho sme rozmýšľali, či neísť mestskou dopravou, zaparkovať pri štadióne bude určite peklo. Nebolo. Na parkovisko sme trafili na prvú šupu, kde presne máme nechať auto nám s úsmevom ukázali tamojší policajti.

Prvé, čo nás zarazilo, boli deti. Boli všade. Na futbal prišli s rodičmi, ktorých nedočkavo ťahali za rukáv k vstupu, zatiaľ čo oni si chceli ešte objednať pivko pri stánkoch. Sedemroční fagani sa na štadióne orientovali, akoby tu vyrástli. Po úvodnom hvizde sa stratili v uličkách medzi sedadlami, aby sa o desať minút  opäť na chvíľu vynorili pri rodičoch so sériou fotiek v mobile, ktoré sa im podarilo uloviť dole. A zase odletia preč. Čas pre rodičov rozobrať, ako to teda myslela svokra, keď povedala, že by sa na pár dní prisťahovala.

V našom rade prevažujú mladé páry. Ako ich tak počúvam, pre ne je to výhodný vymenný biznis s informáciami. Kým chlapci babám počas zápasu vysvetľujú, kto kedy do tímu prišiel, koľko zaňho klub zaplatil a prečo nehrá ako by mal, chalani sa zase na oplátku dozvedia všetko to, čo o ich obľúbencoch za posledný týždeň popísal bulvár.

Pre starcov nad nami je dnešný zápas zase stretnutím spolužiakov, ktorí dreli nohavice v školských laviciach ešte v časoch, keď sa snívalo o Sophii Loren. Posťažujú sa, že Lorenzo dnes nepríde, pohoršilo sa mu a museli ho vziať do nemocnice. “Predsa len, máme už 70, mali by nám tu namontovať postele,” zasmeje sa jeden z nich. Pri svojom klube doslova zostarli.

Nasávam atmosféru, akú som tu nečakal a uvedomujem si, že toto všetko cez obrazovku televízora nezažijete. Nedá sa to. Lebo kamery sledujú len príbeh na trávniku. Ale tu na tribúnach je príbehov toľko, koľko sa predalo lístkov.

Obzerám sa takto s nadšením okolo seba, a uniká mi, čo sa zatiaľ deje s mojou ženou. Keď sa k bráne Rimanov nebezpečnie blížia interisti, dvíha sa zo sedadla až vykríkne: “Pozor! Dobre, dobre,” vydýchne si, keď Kolarov odkopne loptu za čiaru. Po góle Džeka je na nohách skôr ako ja. “Dali sme gól,” usmieva sa. Ešte síce stále hovorí ofsajdu zakázané uvoľnenie, ale ja už viem, že sa mi v nej rodí úhlavný nepriateľ. AS Rím je predsa moje mužstvo!

 

Prečítajte si aj Netreba mať na všetko názor