Bratislava, odpusť!
Mať niečo rád, znamená súcitiť s ním. Súcitím s ňou preto, čo jej v piatky v noci urobia ľudia, ktorí určite pomedzi bujarú zábavu kričia niečo o kráske na Dunaji. Súcitím s ňou preto, čo s ňou robí samospráva a štát, že roky vyzerá rovnako a neupratane.
Redakcia Žien v meste · 27. apríla 2016 · 2 min čítania
Chvíľu mi to trvalo. Nájsť si vzťah ku Bratislave. Som dievča z dediny a z hôr. K veľkomestám všeobecne nachádzam vzťah dlhšie, ak nejaký vôbec nájdem.
A v Bratislave nevidieť na prvý šup ani to, čo nájdete v Prahe a Budapešti. Kus histórie a rozprávky.
Ale predsa to prišlo. Možno spolu s priateľmi prešporákmi, zážitkami s nimi. S odkrytými zákutiami akýchsi lesov (aj tak sa z toho slova musím smiať) a uličiek. Mám Bratislavu rada. Ten deň, dva v týždni mi príde na tú lásku tak akurát.
S láskou však príde súcit. Pretože keď nemáte lásku, tak môžete frflať niečo o betóne, šedi a zápchach.
S láskou je všetko krajšie a ťažšie.
Keď som žila v Nemecku, mali sme tam poriadne fašiangy. Tuším to bol jediný čas, keď sa na verejnosti, pod rúškom maškarných kostýmov, pil alkohol a robil neporiadok. Ešte o dva dni ráno po sprievode ste na ulici mohli stretnúť spať Obelixa spolu s kravou Milkou. Ale s vychádzajúcim slnkom vždy nastúpili ometlené čaty a popratali neporiadok, ktorý odviazaná noc spôsobila.
V Bratislave je to inak. Sobotné rána prinesú vždy šok.
Bežné piatky a prepchaté uličky. Svetielka, zábava, hudba a dobrá nálada. V sobotu ráno vždy prejdem Námestie SNP. Je to niečo desivé. Odpadky, zvratky, špina a hnus. Chudáci partizáni.
Presúvam sa na konštantne škaredú bratislavskú stanicu. Eufória je preč a s každým cudzojazyčným turistom, ktorého míňam, sa červenám spolu s Bratislavou.
Mať niečo rád, znamená súcitiť s ním. Súcitím s ňou preto, čo jej v piatky v noci urobia ľudia, ktorí
určite pomedzi bujarú zábavu kričia niečo o kráske na Dunaji. Súcitím s ňou preto, čo s ňou robí samospráva a štát, že roky vyzerá rovnako a neupratane.
A za stanicu, ktorá je Bratislave ako nádor priamo na čele, by som jej najradšej vybavila liečbu v zahraničí.
Ale to sa nedá. Bratislava je naša. Slovenská. Musí sa zahojiť doma.
Prosím, už jej to nerobte. Nech v sobotu tak netrpí hanbou. A hlavne, vyoperujte jej ten nádor. Lebo inak je to kočka.
Prečítajte si aj Deti z druhej vlny
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026