Dáte si ešte niečo?

 

Leto, aj keď nie je horúce ako tohtoročné, je také nejaké… voľnejšie. Hoci aj chodíme do práce, neberieme ju celkom vážne a vidno to aj na oblečení. Strední manažéri sa neparia vo flanelových, tmavých oblekoch, šéfovia dobehnú do firiem niekedy aj v „kraťasoch,“ a ženy? Ak v týchto dňoch vidím nejakú obeť profesie v riadnom, elegantnom kostýme, viem, že dievča má veľmi dôležitý deň.

A snažíme sa posedávať. S priateľmi, s partnermi, s kamarátkami. V cukrárni, v kaviarňach…

Dve kávy bez mlieka poprosím a nejakú slovenskú minerálku. Chladenú, jemne perlivú, vravíme napríklad, keď sa objaví čašník.

Prinesie, vystrieme si pod stolom nohy, popíjame, diskutujeme… o chvíľu sa muž s bielej košeli a čiernych nohaviciach pri našom stole zastaví opäť a že: Dáte si ešte niečo?

Nie, ďakujeme, máme, a čudujeme sa, prečo vôbec prišiel. Takmer dopijeme kávičku, na dne zostane jeden-dva hlty, objaví sa čašník, berie „prázdne“ šálky: Haló, pane, nedopila som, vravím napríklad ja, lebo viem, že posledný dúšok kávy chutí najlepšie. S úškľabkom na tvári položí teda šálku nazad, o pár minút ju však aj tak definitívne zoberie. A zaznie obligátne: Dáte si ešte niečo?

Od chvíle, ako sme vošli do podniku, prešla vari pol hodina. Za pol hodinu veľa nenarozprávame. Nevybavíme. Potrebujem čas na oficiálne zvítania, tradičné otázky a až potom príde na rad dôvod stretnutia.

Nie, ďakujeme, ešte máme vodu, vysvetľuje niekto z nás a pomaly si dá dúšok.

No, dosť na tom, že za podobné posedenie v kaviarni na námestí v Bratislavy o akom vravím, zaplatíte za jednu kávu, jednu minerálku, jeden nejaký freš a keby ste sa nechali čašníkom zlomiť na ďalšie pôžitky, prepili by ste aj okolo desať, dvanásť eur.  A to všetko pravdaže, dva razy.

Sú však mestá a dokonca aj ich námestia, kde vás nechajú pri káve sa rozprávať dokedy chcete, dokedy potrebujte. Čašník nepríde každých desať minúť a nevynukuje vás konzumáciou proti vašej vôli. 

A sú to veru mestá väčšie, významnejšie. Avšak… ľudia z biznisu nepotrebujú mať v Chorvátsku zaparkovanú jachtu rok po otvorení podniku.

Bratislava je, čo sa cien v kaviarňach a reštauráciách týka, dosť tvrdá.

Káva? Bum 2,50. Vyprážaný syr s hranolčekmi, najobyčajnejším uhorkovým šalátom a minerálkou v reštaurácii, kde je majiteľom jeden z poslancov? Bum, 9,20. Za takú cenu vypražím syr pre celú ulicu.

Od osemdesiatych rokov klesol na našej planéte počet zvery a vtáctva o 50 percent. Najviac vymizli operenci. Záhadne zmizli, zanikli celé druhy.  Ak už teda platím v kaviarni a v reštaurácii také peniaze, čo sa vlastne rovná v porovnaní s cenami v korunách jedna k jednej, mohli by čašníci vystrčiť na terasy misky s vodou a v horúcich letných dňoch napájať mestské, civilizáciou zničené vrabce.  

Ja viem, že voda je drahá. U nás je drahé všetko. Ale konkrétne vodu, o ktorej vravím,  my, čo nás čašníci ustavične nútia konzumovať, v podstate platíme  vtáctvu celého sveta.

Neskúsite na terasách kaviarní a reštaurácii zabojovať o naše vrabce aj vy? Lebo zase… v každom meste nie sú fontány!  

 

Prečítajte si aj  V tieni platanov    

 

Ženy v meste