Desať tisíc lajkov za to, že sa nevieme správať

 

Pred pár týždňami som napísal toto: Boli sme na farme pri Stupave. Majú tam husi a kačice. Na plote veľký nápis: Prosíme, nekŕmiť. Vidím, ako im dve deti hádžu kusy chleba. Pristúpim a vravím: Tu je napísané, že sa im nesmie dávať jedlo. Vysvetľujem, že to preto a preto. Pochopili. Prišli ich rodičia, pýtali sa, čo sa deje, deti vykvákali a párik všetko jedlo prehodil švihom Jana Železného za plot rovno do gágorov.

Deň pred tým slovenskí fanúšikovia mlátili usporiadateľov, lebo po víťazstve nezaznela naša hymna. Na inom zápase NHL sa to stalo tiež. Obecenstvo hymnu zaspievalo spolu s hráčmi. A, mimochodom, na fotografii vidíte, ako stoja Rakušáci v zápche. Ak sa pýtate, že kedy bude u nás dobre, tak až vtedy, keď sa naučíme nebyť k…ti. 

Bol to len status na Facebooku, taký, ktorý, keď zverejníte a máte dosť priateľov, prípadne followerov, môže mať aj sto palcov hore. Lenže na konci dňa ich mal na moje obrovské prekvapenie viac ako 10 tisíc a takmer dve tisícky zdieľaní. Prečo? Nie je to text, ktorý odhalil korupciu, ani nepoukázal na dobrý skutok. Napriek tomu naň reagovalo desať tisíc ľudí, drvivá väčšina súhlasne. Dumal som, čím to je. Je to preto, že každý z nás sa s niečím takým stretol a trápi ho to? Je to preto, že potvrdzuje tú známu metaforu o holubičom národe? Alebo je to dôkaz toho, že na Slovensku ešte stále žije veľmi mnoho ľudí, ktorým záleží na slušnosti a kinderstube?

Niekto mi v komentároch napísal: Sme mladá krajina, treba mať trpezlivosť, kým sa vymenia generácie. Boli však aj také hlasy, ktoré mi radili odsťahovať sa a nehaniť Slovensko, lebo ak neviem, tak Slováci sú usilovný a pracovitý národ. Sme usilovní a pracovití? Niekedy mám pocit, že sme takí leniví, že keď ležíme v posteli veríme, že máme nadprirodzené schopnosti, ktoré nám zhasnú svetlo. Sme takí leniví, že keď nám niečo padne na zem, tak to ani nezdvihneme, napríklad perá alebo sny. Alebo si povieme: urobíme to zajtra, lebo budeme starší a preto aj múdrejší. A ešte aj všade chodíme neskoro. Niektorí sa možno len teraz vracajú z rakúsko-uhorských polí.

Či si to uvedomujeme alebo nie, my tvoríme túto spoločnosť. Bohužiaľ, namiesto prispenia s ľudským prístupom správania sa, sa len alibisticky skrývame za iné príčiny jej nefunkčnosti. Keby sme boli rovnako kritickí sami na seba tak, ako sme na všetkých ostatných, Slovensko by dnes mohlo byť úplne inde. Aj keď som odpoveď, ktorá by ma skutočne uspokojila nevydumal, zostal mi z reakcií dobrý pocit. A to mi stačí. Nateraz. 

.

Prečítajte si aj Plakal som len, keď odišiel Petr Muk