Dva druhy dovoleniek

 

Vraciame sa na miesta, kam sme chodili ako deti, s našimi vlastnými deťmi. Prechádzame s nimi cez hranice, kde sme s našimi rodičmi čakali hodiny a kde sme aj krátko po páde režimu zažívali ten nepríjemný pocit kontroly – koľko máte peňazí, kam idete a prečo vlastne. Už pri pohľade colníka sme sa cítili menejcenne.

Dnes deťom ukazujeme schátrané hraničné budovy na prechode do Maďarska a snažíme sa ich naplniť tým strachom, ktorý už dávno nevzbudzujú.

Vraciame sa na miesta, lebo tak trochu sami v sebe testujeme, čo sa všetko za tie roky zmenilo. Chceme vedieť, ako sa  zmenili miesta a mestá a či s nimi držíme tempo. Ako veľmi sme sa zmenili my. Či sú mestá modernejšie, tolerantnejšie, vyspelejšie ako naše spomienky. A či sme my dospelejší, odvážnejší, sebavedomejší, ale aj tolerantnejší ako sme boli v detstve.

K miestam i mestám vieme byť kritickejší, než k sebe samým. Zvlášť, ak je to krajina, ktorá si odžila svoju socialistickú minulosť ako my. Vieme presnejšie než iní rozpoznať, kde ten syndróm ešte neprekonala a kde sa už v službách a ponuke dostala oveľa ďalej ako my doma. Dokážeme brblať, keď nám ku káve ešte dajú kockový a nie hnedý cukor a naštve nás, že za výmenu peňazí niekto ešte dokáže pýtať komisionálny poplatok. Na seba takí prísni nie sme. A koľko nám trvá preklenúť niektoré veci z minulosti.

Spätne spomíname na to, ako sa na tých miestach správali naši rodičia a ako dnes reagujeme na vlastné deti my. Koľko mohli dopriať oni nám a koľko môžeme my dať tým naším. My sme dovolenkovali v stane a snívali len o tom, aby nepršalo. Naše deti počasie neriešia, pretože sú v hoteli s wellness a fitness a snívajú o toľkých veciach, že nám nestačí peňaženka, ani dobrý výmenný kurz. A nie, odpoveď nie je, že to s nami a našimi rodičmi bolo ľahké a dnes je to na nevydržanie.

Menia sa miesta, mestá i my. Naši rodičia mnohé veci ovplyvniť nemohli, ako ten dážď počas stanovačky. My naopak môžeme. Aj preto vyberáme hotel blízko pri pláži a najlepšie s bazénom pod strechou, ak by ten dážď predsa len prišiel. A potom si dohovárame, že deťom príliš život uľahčujeme.

Naša generácia prežila dva režimy a dva druhy dovoleniek. Jednu v nedostatku, kde sme sa učili tešiť zo všetkého. Druhú v nadbytku, kde sa snažíme učiť naše deti, že to nie je samozrejmosť. Pričasto im pripomíname našu minulosť, ktorú oni nemohli spoznať. Nikto z nás nemôže za, do čoho sa narodil.

Aj na dovolenke rozmýšľame, aký je odkaz našej generácii generácií našich detí. Asi, že nič netrvá večne, Ani pocit nedostatku, ani pocit nadbytku a že sa treba naučiť veci si vážiť, užívať a byť za ne vďačný.

V Maďarsku to ide ľahko. Nikde vám s takou úslužnosťou a toľkokrát za deň nepovedia ďakujem pekne, prosím pekne a na zdravíčko (pri jedle, nie pri pití:).

Spomínala som, že moje deti sa na dovolenke naučili zázračné slovíčka pekne po maďarsky a na konci pobytu išli personálu poďakovať v ich rodnom jazyku? Tak som sa domov vracala s rovnakým pocitom, ako s mojimi rodičmi. Šťastná a vďačná. 

 

Prečítajte si aj Maďarská dovolenka s utečencami

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.