Emócie sú všetko, čo máme

 

Boli sviatky a spolu s nimi aj stretávanie sa s rodinou a kamarátmi. V tej rýchlosti spojenej s koncom roka, som odkladala veľa stretnutí. Teraz konečne nastal na ne čas. Keď pominuli vianočné dni, prišlo obdobie nazývané “medzi sviatkami”, obdobie keď toho nemusíte veľa robiť. Sú prázdniny, nič závažné sa nedeje, klienti dovolenkujú, deti majú program s kamarátmi. Tie nádherné dni voľna, kedy môžete spať do deviatej, len tak sa ísť poflákať do mesta, na dlhý obed s kamarátkou, na kávu s ďalšou, povymieňate si vianočné darčeky, večer do kina na svoj milovaný film…

Bola som už tretíkrát na filme Paola Sorrentina Mladosť. Možno ho mnohí videli, ak nie, vrelo odporúčam. Je to pre mňa film roku 2015. Je plný emócií, silných viet, myšlienok. V kútiku duše dúfam, že aj ja raz také napíšem. Hrajú v ňom špičkoví herci a herečky a minimálne trikrát mám počas toho filmu pocit, že moja duša zažíva niečo tak silné, že má chuť vyskočiť z tela a tancovať po kinosále.

Nebudem vám prezrádzať, o čom film je, ale jednou z podstatných línií príbehu je otázka emócií. Dvaja starí muži – dvaja dobrí priatelia riešia otázku emócií vo svojom živote. Či sú alebo nie sú dôležité. Celý príbeh ich životov nakoniec vyústi do myšlienky, že emócie sú všetko, čo máme. Jedine na nich záleží. Lebo oni sú zodpovedné za naše vzťahy, za naše pocity, za to, kým sme. Že nie sme naprogramované stroje, ale empatické ľudské bytosti.

Pár ľudí sa ma v minulom roku pýtalo, či mi nevadí, že moje stĺpčeky sú príliš osobné. Že v nich píšem o svojej rodine, priateľoch, blízkych a o sebe. Majú pravdu. To, o čo sa delím so svojimi čitateľkami je do určitej miery veľmi osobné. Pár ľuďom dokonca prekáža, že píšem aj o nich, hoci ich nemenujem. No, ja som už raz taká. Ak niečo zažijem, alebo pozorujem, robím to cez seba. O udalostiach premýšľam tak, že hľadám paralely aj vo svojom vlastnom živote. Snažím sa byť osobná a autentická. Snažím sa vkladať do svojich stĺpčekov emócie. Pretože naozaj verím, že emócie sú všetko, čo máme. Sú aj témy, o ktorých nepíšem, veľmi intímne a pre mňa príliš osobné. Ešte na ne nedozrel čas. Témy, ktoré sú príliš ťažké, aby sa dali dať verejne na papier. Možno raz ich čas príde, možno zostanú navždy iba moje.

Neviem, aké bude moje písanie v tomto roku, ale sľubujem vám, že bude stále otvorené a plné emócií. Lebo taká som ja a také sú aj ženy v meste a na dedine. Prajem Vám rok 2016 plný emócií.

 

Prečítajte si aj Najvzácnejšia sociálna sieť

 

Ženy v meste