Evanjelici majú farárky a ani jeden kostol nespadol

„Mňa v živote držali dobré ženy a pomohli mi… ženy sú požehnaním aj v mojom živote, bez nich by som nebol tým, čím som…“

Aké vzácne slová. Zvlášť z úst katolíckeho kňaza. Syna cirkvi, ktorá na ženy stále pozerá cez prsty. On to však nikdy nerobil. S úsmevom a láskavým pohľadom, preňho tak typickým, hovorí: „Evanjelici majú farárky a ani jeden kostol nespadol.“

Anton Srholec verí v slobodu a v pokrok. V bežnom živote, ale aj v cirkvi. Verí v silu žien, ktoré už nechcú byť len slúžkami, ale chcú byť aj tam, kde sa rozhoduje. A ešte verí v dobro, ktoré vždy a všade zvíťazí. Nielen v rozprávkach…

Ak ste to doteraz o ňom netušili, dozviete sa to všetko v kine,  v dokumente o Antonovi Srholcovi, úžasnom mužovi, ktorého život na filmové plátno preniesla úžasná žena, filmová dokumentaristka, šansónová speváčka a učiteľka spevu Alena Čermáková. Osem rokov ho sprevádzala s kamerou a viedla s ním nekonečné rozhovory len preto, aby sme nezabudli, že sloboda nám nespadla z neba, že nám ju takí, ako je Srholec, museli  tvrdo vybojovať. A tiež, aby sme v kine načerpali nádej, že boj za pravdu a spravodlivosť nikdy nie je márny. Márny je len život, v ktorom človek stratí samého seba.

Ten film vonia človečinou a láskou. Presne tak, ako nimi vonia aj jeho hlavný hrdina. Keď pôjdete z kina, pripravte sa na to, že tými vôňami presiaknete aj vy.

Priznám sa, dlho som nemohla zaspať. Dávno som v kine nezažila toľko sĺz, smiechu, radosti a na záver potlesk, hoci to nebola premiéra, neprišiel nikto z tvorcov, účinkujúcich a ani sponzorov.

Doma som si spomenula na to, čo mi povedal pred šiestimi rokmi, keď sme spolu robili rozhovor pre mesačník Dieťa: „Na to, aby bol človek veľký, nemusí písať knihy, natáčať filmy alebo byť generálom, ale môže to byť hoci dobrá mamina, ktorá sa stará o svoje dieťatko. A vôbec mi nevadí, keď to bude aj slobodná mamička, ktorá dieťa prijme s láskou, stará sa oňho a trápi sa s ním. V tom je jej veľkosť. Hodnotení na konci nebudeme podľa množstva práce, ktorú sme odrobili, ale podľa toho, či sme ju urobili so zanietením a nadšením, či sme sa vyrovnali s tým, čo nám bolo nadelené v tomto svete, v tomto čase a v tomto tele.“  

 

(Autorka je redaktorkou mesačníku Dieťa) 

 

Prečítajte si aj Kiežby sme z toho vyrástli