George Michael a rozhádané sestry

 

Jeho plagát visel v ich spoločnej izbe. Boli do neho bláznivo zamilované. Tak, ako mnoho iných dievčat v tom čase. Dve sestry – vtedy ešte deti. No možno už trochu aj pubertiačky. Večer snívali, že ten jeden jediný, ktorého si každá z nich nájde, sa bude podobať na Georga Michaela. Bude mať jeho tvár, blonďavú hrivu, jeho postavu, čaro osobnosti. Aj spievať by mohol tak ako on. Najmä tu vianočnú: Last Christmas. Sestry Beáta a Ola vtedy mali ešte spoločné sny, potom im život priniesol iné osudy. Každá si zvolila inú školu, neskôr sa presťahovali do iných miest, vydali, ale žiaden z mužov sa na Georga Michaela nepodobal.

Žili roztrúsené po Poľsku, ale každý rok sa stretávali aspoň na Vianoce. Počas nich si pripomínali bezstarostné detstvo, spoločne strávené chvíle, spoločné sny.

Pred nejakým časom sa však niečo zmenilo. Beáta a Ola už nezdieľajú spoločné sny a od minulého roka sa od seba vzďaľovali stále viac a viac. Vlastne už pred rokom sa pohádali pri štedrovečernom stole. Pohádali sa tak, že hneď po večeri sa Beáta s rodinou pobalili a odcestovali. A to všetko pre odlišné politické názory. Ešte nejaký čas si posielali linky na články, ktorými chceli jedna druhú presvedčiť o „pravde“. Márne. Každá ťahala za svoj koniec. Jedna sa vo vládnucej strane videla a tlieskala ich rozhodnutiam, druhá – naopak, sympatizovala s tými, ktorí vyjadrovali svoju nespokojnosť a stále častejšie vychádzali do ulíc.

Keď vládna strana začala pritvrdzovať, pritvrdzovala svoju rétoriku aj Beáta. Odpoveďou na to, čo sa dialo v krajine boli protestné pochody, ku ktorým sa pridala aj Ola. Sestry si začali skákať do reči, urážali sa navzájom, prestali sa rešpektovať. Nakoniec prerušili kontakt.

Pred Vianocami, keď v poľskom parlamente začali protestovať opoziční poslanci, aj pred budovou parlamentu sa schádzali ľudia, bola medzi nimi aj Ola. Aj na Štedrý večer prišla protestujúcich podporiť. Napriek tomu, že parlament už vtedy strážili dve tisícky ozbrojených policajtov.

Ináč to vyzeralo u Beaty, ktorá  bola presvedčená, že protestujúci sú tí, čo rozvracajú krajinu, že vládna strana má právo robiť zmeny. Nevidela na tých zmenách nič zlé, aj keď sa stále častejšie začalo skloňovať slovo „diktatúra“.

Je to príbeh dvoch sestier, ktoré už nejaký čas poznám. Jedna z nich je moja známa a veľmi s ňou súcitím, že sa so sestrou až tak vzďaľujú. Aj ja mám sestru, ale my máme našťastie podobné názory.

Ešte pred Vianocami, počas rozhovoru s Olou, som vycítila, že je veľmi smutná. Dozvedela som sa, že sestry so sebou nekomunikujú, napriek tomu, že si to vyžaduje ťažká rodinná situácia – chorá mama potrebovala od nich dvoch pomôcť.

Bohužiaľ, takých rodín, ktoré politika rozdeľuje, je v Poľsku stále viac a viac. „Bojím sa, že môže dôjsť k občianskej vojne, že ľudia sú schopní tak si skákať do vlasov ako my so sestrou“ povedala ticho moja známa.

Včera sme sa opäť rozprávali s Olou. Možno to zaznie nezmyselne, ale paradoxne smrť Georga Michaela sestrám trochu pomohla. Aspoň pri prvom kroku, lebo, keď sa Ola dozvedela, že ich idol z detstva zomrel, poslala správu sestre. Pár minúť čakala na reakciu. Prišla. Beáta jej zavolala. Spomínali. O politike sa nebavili. Želali si všetko najlepšie, tak od srdca. „Možno je to riešenie v tých drsných časoch: hľadať to čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje,“ uvažovala nahlas Ola, keď sme si telefonovali.

Napriek tomu, že zomrel ich idol, možno aspoň práve vstáva z mŕtvych vzťah so sestrou. Daj Bože, veď vo vianočnom čase hovoríme o narodení nádeje, ktorou budeme žiť ďalšie dni.

 

 

Prečítajte si aj Vianoce v nemocničnej izbe

 

 

Ženy v meste