Ženy v meste
Kde to viazne, ponožkáči?

Kde to viazne, ponožkáči?

Človek by si myslel, že ľuďom s Downovým syndrómom sa u nás musí skvelo žiť, keď majú toľko sympatizantov. Kamarátka sa na tom zvesela zasmeje. Na nohách má čierne ponožky, lebo na blbosti vraj nemá čas. O živote s inakosťou vie viac, ako všetci ponožkáči dokopy.

Redakcia Žien v meste · 18. marca 2017 · 2 min čítania

 

Tak ako minulý rok aj tento sa na mňa valia fotografie ľudí vrátane politikov v rôznofarebných ponožkách. Usmiate tváre, vyložené nohy, jedna ponožka biela, druhá červená, modrá, čierna, bodkovaná, prúžkovaná, s motýlikmi… Paráda! Všetci sa hrdo hlásia k ponožkovej výzve, ktorá sa spája s 21. marcom – Svetovým dňom Downovho syndrómu. Rôznofarebné ponožky nám mali pripomenúť, že inakosť je dobrá a robí náš svet pestrejším…

Človek by si myslel, že ľuďom s Downovým syndrómom sa u nás musí skvelo žiť, keď majú toľko sympatizantov. Kamarátka sa na tom zvesela zasmeje. Na nohách má čierne ponožky, lebo na blbosti vraj nemá čas. O živote s inakosťou vie viac, ako všetci ponožkáči dokopy. 

Vie, aké to je, mať nákupy rozrátané na centy, aby z jedného platu a smiešneho príspevku vyšlo na všetko. Vie aj to, koľko stoja rehabilitácie, ktoré jej syna s inakosťou posúvajú dopredu. Nebyť rodičov a svokrovcov, väčšinu z nich by si nemohli dovoliť.

Pamätá si, koľko škôlok obehla s prosbou, či by jej syna nevzali aspoň na doobedie alebo hoci len na dva-tri dni v týždni. Za tri roky nenašla ani jedinú. Pri školách už pokus o integráciu rovno vzdala, dala ho do špeciálnej, aj keď si to vyčíta každý jeden deň. „Ale vieš, čo bolo najhoršie?“ pýta sa s pohľadom upreným do diaľky. A hneď si aj odpovie: „Keď sme niekedy prišli na detské ihrisko a po malej chvíľke sa iné mamy s deťmi zdvihli a odišli preč.“

Dať si na nohy farebné ponožky je strašne ľahké. Mať dieťa s inakosťou je však na Slovensku oveľa ťažšie. Politici sú tí, ktorí to môžu zmeniť. Nie ponožkami, ale zákonmi. Lenže, kým ponožkovú výzvu sme zo zahraničia dokázali odkukať dokonale, integráciu, inkluzívne vzdelávanie či primerané zamestnanie pre ľudí s Downovým syndrómom a ich samostatnú existenciu pod odborným dohľadom, keď už ich rodičov niet, zatiaľ nie. Tak kde to viazne, ponožkáči?

.

Prečítajte si aj Len taká znôška hovadín

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026