Kedy sme ochotní pomáhať?

Do práce chodím po trati metra, ktoré má zastávku aj na mieste so školiacim strediskom pre zrakovo postihnutých ľudí. Denne v kuloároch metra vidím ľudí s bielymi paličkami a vodiacimi psami. Všimla som si, že ráno, oveľa častejšie ako večer, sa ľudia ponúknu pomôcť doprovodom po schodoch, v zákrutách chodieb v davoch ľudí, pri nastupovaní do vlaku. Vstaneme, čerství namotivovaní sa vypravíme do sveta. Ráno ešte máme energiu a sily byť dobrými. Večer, unavení, zničení stresmi zo dňa, sa už držíme predstavy gauča obloženého vankúšmi. Tú trochu zostávajúcich síl si nechávame pre seba.    Niekedy, keď sa na niečo veľmi teším alebo, keď si vyčerpaná líham do postele si predstavujem, čo by som robila, keby mi zavolal niekto známy alebo neznámy, že potrebuje pomoc. Teraz hneď. Že musím zrušiť dovolenku, čeliť prebdetej noci, vyjsť z tepla do zimy, nenajesť sa, keď som hladná. Pre niekoho, pre koho to neurobím preto, že musím, ale len preto, že môžem.   Rozprávala som sa so ženou, ktorá sa sťažovala, že tie imigrantské deti v rakúskych dedinách berú na krúžkoch miesta miestnym deťom (samozrejme, pod tými miestnymi deťmi myslela aj slovenské deti žijúce v Rakúsku) a že sa o tie miesta na balete a husliach musia deliť so sýrskymi deťmi.    Lenže pomáhanie nie je len posunutie toho, čo pokladáme za prebytok. Dosť často, keď podávame pomocnú ruku, tak musíme zo seba a zo svojho pohodlia trochu ukrojiť.    

Prečítajte si

Vrátiť sa na Slovensko nie je ľahké

  Sedeli sme s dcérou v čakárni na pohotovosti. Niekoľko hodín čakania za nami, niekoľko ďalších pred nami. Dcéra počítala príklady z matematiky, keďže na ďalší deň ju čakala písomka. Čosi jej nevychádzalo, prepočítavala to už tretíkrat, keď sa ma jeden pán spýtal, či si môže požičať nabíjačku na mobil. Keď ju dával do zástrčky pod stolom, nakukol do papierov s dcérinými príkladmi a spýtal sa, že ktorý ročník. Prvý na gymnáziu. Že on je profesor matematiky. Hoci mal manželku na urgente, čakal na správy od lekára, prisadol si k mojej dcére. Pozri, veď matematiky sa netreba báť, všetko v živote je matematika. Aj vyšetrenia v tejto nemocnici.   Podchvíľou kontroloval hodinky, chvíľami znervóznel, že čo je s jeho manželkou, ale s dcérou spolu vypočítali všetky postupy cvičnia až k finálnemu výsledku. Keď po vyše hodine príklad dopočítali, napísal jej na papier telefónne číslo, že nech dáme vedieť, ako na písomke dopadla. Večer sme sa smskou poďakovali a ráno cestou do práce som si prečítala jeho odpoveď : „Chcel som si nabiť mobil a uvidel som dievčatko zohnuté nad papiermi s príkladmi z matematiky a nedalo mi nepomôť. Tiež mám deti a moja výchova mi nedovoľuje nepodať pomocnú ruku druhým. Skoré uzdravenie jej prajem. Boh vás ochraňuj.“

 V dokumentárnom filme o neúspešnej tragickej expedícii na Mont Everest, počas ktorej zomrelo osem členov posádky, jeden z prežitých horolezcov povedal : „hanbím sa za nás, prestávali sme byť ľuďmi, v kritických chvíľach to bolo môj kyslík, moje lano, moja voda ». 

Existuje dosť používaný výraz, že obetavá pomoc. To slovo obetavá tam asi nebude len tak.   Ako to bolo v tých slovenských rozprávkach ? Že pocestný dal tulákovi polovicu zo svojho jediného krajca chleba ?