Dva týždne som chodievala denne do Bratislavy, sledovala, ako sa historické centrum mesta ráno zobúdza a postupne zapĺňa poldňovými turistami, vylodenými z plavieb po Dunaji. Okrem organizovaných skupiniek turistov veľmi zriedkavo vidno človeka nie bielej pleti, pôsobiaceho na Slovensku zabývane. Aj preto mi po pár dňoch začal Paríž chýbať, chýbala mi rôznorodosť,  z ktorej cítiť otvorenosť pre všetkých.

A vy ako v Paríži s tými čiernymi? To bola veľmi častá otázka počas dovolenky na Slovensku. Otázka, na ktorú som nechcela, ani nevedela odpovedať. Prišla mi absurdná, je v nej nevedomosť, strach z neznámeho, uzavretosť, hlúposť.

Na letisku pred odletom do Paríža som stretla dlhoročnú kamarátku, s ktorou sme sa spoznali pred 20 rokmi v 13. parížskom okrsku ako dve Slovenky začínajúce v Paríži. Po 15 rokoch štúdia a pracovania v Paríži sa rozhodla vrátiť sa na Slovensko. Chcela žiť a pracovať opäť v Bratislave, chcela v rodnej krajine využiť skúsenosti, ktoré získala v zahraničí. Chcela ich prepojiť s domovom. Naše lietadlo do Paríža malo meškanie a tak mala čas mi detailne porozprávať o početných zisteniach, že Slovensko jej zahraničné skúsenosti nechce.

Na pohovoroch sa jej nepýtali na pracovné skúsenosti z Francúzska, nezaujímalo ich, že pracovala s klientami z celého sveta, komunikovala s nimi v rôznych jazykoch, vedela sa úspešne presadiť vo francúzskej metropole.  Všetky otázky potenciálnych zamestnávateľov boli zamerané na to, či má skúsenosti so slovenským trhom, so slovenskými klientami, so slovenskými objednávkami, so slovenskými internetovými aplikáciami, so slovenskou konkurenciou. Zaujímalo ich len to, čo sami poznajú. A potom kľučkovali, zavoláme vám po pohovoroch s ostatnými kandidátmi.

Prečítajte si

Prihlásila sa aj do projektu slovenskej vlády, ktorý má za cieľ prilákať domov Slovenky a Slovákov žijúcich a pracujúcich alebo študujúcich v zahraničí. Ministerstvo školstva je presvedčené, že ľudia so zahraničnými skúsenosťami, zvykmi, know-how a hodnotami dokážu prispieť ku kvalitnejšiemu životu v našej krajine. Mojej kamarátke to štát nedokázal. Chcela sa vrátiť, ale napriek niekoľkým diplomom z francúzskych univerzít a úspešnej pracovnej kariére vo Francúzsku na slovenských pohovoroch nepochodila. Teraz je v štádiu, že sa pravdepodobne vráti opäť žiť a pracovať do Paríža.

Nie je to ojedinelý prípad. Iná známa, Slovenka, ktorá vyštudovala právo v Čechách a potom roky žila vo Francúzsku, sa vrátila s manželom na Slovensko. Tiež mi rozprávala, ako veľmi náročné si bolo nájsť prácu, ako ťažko ju ľudia na Slovensku opäť medzi seba prijímali, ako ju nikto dlho nechcel zamestnať.

Sú to náhody?

Alebo je aj tu strach z neznámeho? Boja sa zamestnávatelia, že niekto odinakadiaľ bude menej „prehľadný, predvídateľný“? Prípadne zbehlejší? Hľadajú ľudí poslušných, nevŕtajúcich, rozmýšľajúcich štandardne, podľa príkazov a nie nejako prekvapivo inak? Sú skúsenosti zo zahraničia pre domáci pracovný trh nezaujímavé?

Veď my sme tak veľmi prispôsobivý národ, my sme tí povestní spod Tatier s veľkým srdcom a náručou otvorenou pre všetkých.

Paríž nám Slovenkám a Slovákom uznal slovenské vysokoškolské diplomy, francúzske univerzity nás prijali bez skúšok na postgraduálne štúdiá, hoci mnohí Francúzi nevedia ani vysloviť názov našej krajiny a nevedia ju ani nájsť na mape. Francúzske firmy nás prijali do zamestnania s obdivom znalosti viacerých cudzích jazykov. V Nemecku, či v iných krajinách pred vstupom Slovenska do Európskej únie zamestnávatelia so Slovákmi a Slovenkami chodili na prefektúry, aby dosvedčili, že pracovné povolenie im treba dať, pretože na dané miesto potrebujú práve ich a nie miestneho obyvateľa.  V zahraničí vedia zamestnávatelia o nás bojovať.

A my na Slovensku nielenže máme problém s imigrantami, prijatím migrantov, ale očividne máme problém aj otvoriť opäť dvere tým našim, ktorí sa chcú vrátiť.