Korona nás zmenila. Už sa nevieme tešiť

Začalo sa to, keď sa mi na začiatku očkovacieho chaosu podarilo so šťastím začiatočníčky vybaviť termín pre mojich rodičov. Pre Pfizer museli vycestovať do iného mesta, ale zvládli to s prehľadom ľudí, čo za 80 rokov života zažili kde-akú zložitú situáciu a nikdy to nevzdali.

Veľmi som sa tešila, že nemali vedľajšie účinky a sú vyzbrojení proti covidu, ktorý by prišiel bez varovania. Tak som sa chválila. Chcela som sa podeliť s radosťou, že to moji seniori zvládli a keď to zvládli oni, máme šancu všetci.

Očkovanie a účinky

Ale deliť sa o radosť už v ére korony nie je samozrejmosť. Mnohí sa ma snažili z toho opojenie dostať suchým konštatovaním, že to nie je dobré, že rodičia žiadne bočné účinky nemali. Konštatovanie bolo suché a ničím nepodložené. Vyslovili ho ľudia, ktorých tu teraz pribúda neúrekom – rýchlo vyštudovaní znalci a znalkyne, ktorí neberú na ľahkú váhu žiadny detail. Ten nepodložený zvlášť, lebo, čo keď.

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky žien v meste priamo vo svojom e-maili bez reklamy?

[[newsletter]]

Pokračovalo to, keď som sa nechala zaočkovať sama. S nadšením som oznamovala, že ja som s AstraZenecou naozaj kamoška. Že nie, že nemám vedľajšie účinky, ale že sa asi pomýlili a namiesto vakcíny som dostala duracelku – toľko energie cítim. Hneď ma niekoľko rýchlokvasených odborníkov a odborničok inštruovalo, že to fakt nie je dobré. 

Nie som podkutá vedkyňa ani lekárka, tak som si to vysvetlila laicky, že ja už som covid prekonala a AstraZeneca, zrejme našla v mojom tele dosť protilátok, aby nerobila žiadnu revolúciu. Iba si sadla s mojimi protilátkami a dali si v pokoji kávu.

Ani o túto radosť nie je ľahké sa dnes podeliť. Zoči-voči statusom o zimnici, horúčkach, únave a nevoľnosti je moja radosť bezcitná. Rozumiem. Ale prečo mám klamať, len aby som zapadla?

Keď otvorili terasy, cítila som podobné rozpaky. Ľudia fotili davy v nákupných centrách a na terasách v kaviarňach. Vždy s podobným textom: len aby sme nebanovali, aby sme nepoľavili v opatrnosti, aby sme nič nepodcenili.

Prečítajte si

Smutný príbeh vdovy z Černobyľu: Jadrová katastrofa Ljudmile zobrala muža aj dcérku

Myslím, že už banujeme. Prišli sme v korone o mnoho istôt, ale s určitosťou aj o schopnosť a odvahu tešiť sa, keď je z čoho. Tešiť sa, keď niekto nemá vedľajšie účinky, keď neleží s teplotami, keď si môže dať kávu na terase – keď chvíľu netrpí. Lebo posledný rok sme trpeli všetci. Každý po svojom, ale všetci intenzívne.

Začnime sa zase tešiť

Takže pre úplnosť: je ľudské tešiť sa z toho, keď niekto nemá bolesti: napríklad po očkovaní v akomkoľvek veku. Je namieste podeliť sa o radosť z prvej kávy na terase za dlhé mesiace. Lebo nejde o kávu, ale o ten výdych po mesiacoch izolácie. Je namieste veriť v ľudské dobro a zodpovednosť. Je existenčné, tešiť sa z každého, hoci i čiastkového víťazstva nad pandémiou. 

Lebo mnohí moji novinárski kolegovia a kolegyne v snahe o šírenie bezbrehej zodpovednosti zabudli veriť v ľudskú schopnosť rozhodovať sa sám a zodpovedne. Tak veľmi sa spolu s vládou rozhodli nastavovať opatrenia pre ľudí, čo ich nedodržiavajú, že zabudli na tých, čo v nich úprimne veria.

Korona zrejme zmení mnoho vecí, ale ak nás pripravila o schopnosť tešiť sa z maličkostí, veriť v dobro a charakter ľudí a tešiť sa z radosti druhých, tak nás naozaj prevalcovala. Ako ľudí nás zmenila na nepoznanie.

A to je hrôzostrašný vedľajší účinok, ak dovolíte rýchlokvasený názor laičky.