|
Ljudmila pochádzala zo západoukrajinského mesta Ivano-Frankivsk a prisťahovala sa do novovybudovaného mesta Pripiať, kde v tieni jadrovej elektrárne hľadala lepší život. Vyučená kuchárka sa zamestnala v elektrárni, kde v kuchyni pracovala ako cukrárka.
Pripiať spojil jej život s o tri roky starším hasičom Vasilijom Ignatenkom. Vyučený elektrikár pôvodom z Bieloruska sa v čase povinnej vojenčiny rozhodol, že bude hasičom a neskôr sa zamestnal v pripiaťskom hasičskom oddieli. V roku 1983 sa zosobášili a mali dve svadby – jednu u nevesty, druhú u ženícha. Ljudmilu už vtedy znepokojovalo, že si musela obliecť svadobný závoj dva razy. Bála sa, že jej to prinesie smolu.
S manželom žili v miestnej hasičskej ubytovni a po troch rokoch manželstva a jednom spontánnom potrate sa tešili na prvé bábätko. Ale plány prekazila osudová noc. Neúspešný test reaktora po zreťazení mnohých chýb a zlých rozhodnutí spôsobil, že preťažený reaktor explodoval. V tých chvíľach si nik neuvedomoval vážnosť situácie.
Ljudmila si aj po rokoch presne spomína na udalosti, ktoré sa diali a vyrozprávala ich bieloruskej spisovateľke a nositeľke Nobelovej ceny za literatúru Svetlane Alexejičovej. Tá ich opísala vo svojej knihe Černobyľská modlitba: Kronika budúcnosti.
Výbuch jadrovej elektrárne
V tú noc mal jej manžel službu, Ljudmile sa nedalo spať a preto sedela pri šijacom stroji. Okolo pol druhej počula zvuky, tak sa šla pozrieť na balkón. Mala odtiaľ výhľad priamo na budovu hasičskej stanice a videla ako z nej vyrážajú vozidlá jedno za druhým. Zbadala aj siluetu svojho muža, tak na neho zavolala. „Je tam požiar. Choď si ľahnúť, odpočívaj, čoskoro sa vrátim,“ povedal jej.
Ljudmila ho však nepočúvla. Strávila na balkóne celú noc, pozorovala šľahajúce plamene a čakala ho. No jej muž sa už domov nikdy nevrátil. Len 25-ročný Vasilij bol medzi prvými, ktorí sa snažili uhasiť horiacu strechu reaktora. Netušili, že čelia najväčšej jadrovej katastrofe v dejinách a boli absolútne nechránení. Okrem toho, že boli vystavení smrteľnému rádioaktívnemu žiareniu, sa nadýchali aj jedovatého dymu. Hasiči jeden po druhom odpadávali.
Ljudmila Ignatenková Foto - screenshot youtube.com
Ljudmila sa až ráno od svojej známej, ktorá bola manželkou šéfa miestnych hasičov, dozvedela, že jej muž len pár hodín po zásahu skončil v nemocnici. Nakoniec ho letecky transportovali do Moskvy, kde ho aj s jeho kolegami hospitalizovali na rádiologickom oddelení.
Ljudmila neváhala a sadla na jediný vlak, ktorý v ten deň v meste zastavil, keďže už prebiehala evakuácia. Expresne rýchlo sa dostala do Moskvy. Mladú, vydesenú ženu však lekári za manželom nechceli pustiť. Hovorili jej, že je to riskantné a mali tiež podozrenie, že Ljudmila je v požehnanom stave.
Ona to zaprela, pretože bola chudšej postavy a tehotenstvo na nej nebolo veľmi vidieť. Lekárom tvrdila, že má doma ešte dve deti. Nakoniec personál presvedčila úplatkom. Najprv jej dovolili byť s Vasilijom pol hodinu a zakázali jej dotýkať sa ho. No nakoniec sa o neho starala sama. Až do trpkého konca.
Tri týždne utrpenia
Aj po rokoch si spomína na posledný šťastný moment, keď jej manžel na 1. mája daroval v nemocnici tri karafiáty, ktoré mal skryté pod vankúšom. „Boli to posledné kvety, ktoré mi dal. Budem si to pamätať do konca života, ako sme spolu stáli pri okne,“ popísala v rozhovore pre televíziu BBC posledné romantické okamihy.
Na Vasilijovi sa však začali ukazovať následky žiarenia a postupne sa jej rozpadával pred očami. Nekrotické rany a spáleniny sa mu začali objavovať na celom tele. Nepomohla mu ani transplantácia kostnej drene, ktorú mu darovala jeho staršia sestra.
„Povedala som zdravotnej sestre, že umiera. A ona mi povedala, že čo som čakala? Že on dostal dávku 1600 röntgenov, smrteľných je už 400. Povedala mi, že sedím blízko jadrového reaktoru,“ povedala spisovateľke Alexejičovej.
Vybuchnutý reaktor jadrovej elektrárne Černobyľ. Foto - TASR/AP
Ljudmila sa napriek všetkému o neho s láskou starala. Napokon, po takmer troch týždňoch v ukrutných bolestiach, 13. mája 1986 Vasilij skonal. Práve v tom čase bola jeho žena na pohrebe iného hasiča, keď sa vrátila, Vasilij už bol mŕtvy. Ljudmila ovdovela, keď mala len 22 rokov.
Pohreb bol o dva dni neskôr. Keďže jeho telo bolo stále rádioaktívne, pochovali ho v špeciálnej rakve zo zinku a betónu. Ljudmila ostala na svete sama, no čakala ju ešte ďalšia veľká rana. Asi dva mesiace po manželovej smrti predčasne porodila ich spoločnú dcéru Natašu. Dievčatko však žilo len štyri hodiny. Narodilo sa s vážnou srdcovou vadou a cirhózou pečene.
Ljudmila je presvedčená, že jej dcérka zachránila život. Plod zrejme pohltil väčšiu časť rádioaktívneho žiarenia. Svoj sen o materstve si splnila o niekoľko rokov neskôr. Aj keď ju lekári odhovárali od ďalšieho tehotenstva, Ljudmila si našla nového partnera a vynosila zdravého chlapca Andreja. Nikdy sa však nevydala.
Seriál otvoril staré rany
Černobyľské rany na duši jej po rokoch opäť otvoril úspešný seriál televízie HBO. Miniséria Černobyľ zachytila aj jej smutný príbeh. Po jeho odvysielaní ľudia Ljudmilu nešetrili. Neznámi jej vyčítali, že zabila svoje dieťa, keď sa zdržovala v blízkosti zraneného manžela.
„Pýtali sa ma, prečo som bola s manželom, aj keď som vedela, že som tehotná. Povedzte mi ale, ako som ho mohla opustiť? Myslela som si, že dieťa je v mojom vnútri v bezpečí. Vtedy sme o radiácii nič nevedeli,“ povedala redaktorke BBC a aj po rokoch sa jej pri spomienkach lámal hlas.
„Keď som sa dozvedela, že bude o mne natočený film, cítila som sa ublížene a nepríjemne,“ povedala a dodala, že seriál spôsobil úplnú mániu. Novinári ju prenasledovali a obliehali jej byt, kam sa dokonca dobíjali.
Ljudmila Ignatenková Foto - screenshot youtube.com
Samotný seriál sa jej nesledoval ľahko, objavilo sa tam mnoho lží. Kritizovala napríklad obraz, ako stojí na manželovom pohrebe a v rukách drží jeho topánky. Pripúšťa, že Vasilija síce obliekli do slávnostnej uniformy a kvôli opuchnutým nohám mu nemohli obuť topánky, no pochovali ich s ním.
„Myslím si, že sa filmová spoločnosť voči mne zachovala veľmi zle,“ pokračovala. Podľa Ignatenkovej sa s ňou nik nestretol. „Volali mi z Moskvy, že natáčajú v Lotyšsku a v Kyjeve, mňa ale nemohli skontaktovať. Potom mi povedali, že mi dajú 3-tisíc dolárov,“ dodala. Spýtala sa ich, za čo by ich mala dostať. Odpoveď ju zaskočila - vraj len za to, že existuje. Povedala im, že nikto nedáva peniaze len tak a položila telefón.
Neverila im. Myslela si, že je to podvod, keďže volali z Moskvy, s ktorou je Ukrajina vo vojenskom konflikte. Televízia sa však bráni, že tvorcovia boli počas natáčania s vdovou v kontakte. Vraj im nikdy nepovedala, že si nepraje, aby zahrnuli jej príbeh do minisérie.
Tak či onak, smutný príbeh mladého hasiča a ďalších desiatok tisíc ľudí, je aj 35 rokov od najväčšej jadrovej katastrofy veľkým výkričníkom. Pripiať sa zmenilo na mesto duchov a zóna okolo elektrárne je stále zamorená.
