Kto môže za šikanovanie?

Moja priateľka sa presťahovala do iného mesta. Jej syn sa teda v siedmej triede stal žiakom inej školy. Adam – iný, ako si praje mainstream, s nadváhou a okuliarmi sa stal hneď prvé dni obeťou šikany. Posmešky a skrývanie vecí. Často chorý sa nevie dostať k úlohám. Spolužiaci mu ich odmietajú dať. Má to veľmi ťažké.

Ale jedného kamaráta si v triede predsa našiel. Chodieva sa k nemu hrávať. Martin – spolužiak, ktorý bol tiež šikanovaný. Dnes už nie je. Vystriedal ho práve Adam. A tak sa stretávajú plní porozumenia. Ale tajne. Martin nechce, aby o tom spolužiaci vedeli. Veď konečne do školy nechodieva so stiahnutým žalúdkom. A tak sa skrýva, plazí popod okná a pašuje k Adamovi cez zadný vchod. A v triede sa s ním nerozpráva.

Veru, je to tak. A stáva sa to takmer všade. Nie je to nič nezvyčajné aj v bežných rodinách. Stačí počúvať. Deti vedia byť veľmi kruté. Ale len toľko kruté, koľko krutosti v nich nechá vyrásť rodič absenciou dialógu. Aj o slušnosti, pokore, tolerancii.

Keď som dávnejšie žila v Košiciach, často som sa starala o jedného chlapca z detského domova. Raz som ho zobrala na školský dvor medzi synových spolužiakov (prípravka v škôlke). Jeden fajnový chlapec z fajnovej rodiny práve na celý školský dvor kričal, aby išli všetci do pi… A ten môj malý kámoš z decáku pozeral ako puk. A potom povedal: “ On mamu má, však? Prečo mu nepovie, že to nie je pekné?“

Deti raz vyrastú. A s nimi aj dobro a zlo v nich. Najmocnejšiu zbraň proti neduhom spoločnosti dostal do rúk rodič. Dialóg s dieťaťom. A keď ju nepoužije, tak darmo bude lamentovať pri káve, čo je tu zle a čo nanič… Lebo to on sám ju obrátil proti nám aj proti sebe.

 

Prečítajte si aj Máme doma dvere k mame