Volám ich The Doors. Kultové dvere. Neviem, či poznáte to pravé čaro multigeneračnej domácnosti. Naša funguje výborne. Mamka totiž žije v samostatnej prístavbe. 

Naše domácnosti spájajú len tie dvere. Dosť pevné na to, aby sme sa nemuseli stretnúť, ak máme iné názory na nosenie papúč, hlasitosť rádia alebo hrúbku odrezkov zo zemiakov. Dosť tenké na to, aby sa cez nich dalo cítiť, ak je niekomu z nás mizerne.

Cvokárku mám teda vzdialenú tri schodíky a jednu kuchynku... Dvere k nej sú pre takéto prípady "vždy otvorené". Súčasťou terapie sú pagáče a vaječný likér. Všetko zadarmo!

A niekedy sú dvere zatvorené. Každý má rád svoj pokoj. Dvere sú totižto dôležité rovnako otvorené ako zatvorené.

Pre deti je babka v dome požehnaním. Robí najlepšie účesy aj záplaty po futbale. Rozpráva rovnako dobre vtipy ako rozprávky.

Naše multigeneračné spolunažívanie sa prenáša aj do spoločných záujmov napriek sedemdesiatročnému rozdielu medzi najmladším a najstarším členom rodiny.

Takto sme sa nedávno zahľadeli na jednu tínedžerskú trilógiu. Každý z druhej strany dverí, samozrejme. Po druhom diele sme sa zišli, aby sme zhodnotili, že na trojku pôjdeme všetci spoločne do kina.

Syn vraví: „Babka, ale trojka bude mať dve časti. Jednu teraz a druhú až o rok!" A  moja mamka s plnou vážnosťou zahlásila: „To snáď nie! Čo ak dovtedy zomriem a neuvidím, ako to dopadlo!"

Dilemy sú zjavne z rôznych strán dverí rôzne. Ale lásky je na oboch rovnako. Hojne. Najlepšie, čo doma máme, sú totiž dvere k mame.