Kupčenie so zúfalstvom

 

Na výšku som chodila do Nitry na žurnalistiku. Teda, prvé tri roky. Mesto krásne, ľudia trocha zvláštni. Nikdy som sa tam necítila ako doma, nikdy som sa tam necítila nejako fantasticky, ale na tri roky to bol pre mňa zaujímavý čas. Rozmaznané decko z Bratislavy v inom meste, kde si o ňom všetci myslia, že je naozaj rozmaznané decko z Bratislavy.

V krúžku nás bolo dosť, ja som sa kamarátila pomerne ťažko. So spolužiakmi sme mali málo spoločné, a ja som naozaj bola rozmaznané decko z Bratislavy. Zas sa im až tak nečudujem, že som nebola obľúbenec. Mala som ale aj veľmi fajn spolužiačky, obzvlášť tri baby, ktoré boli v Nitre doma. Dve Mišky a Katka. Moje týždne v cudzom meste boli s nimi znesiteľnejšie.

Neskôr som na magisterské štúdium prestúpila s jednou z Mišiek do Bratislavy. Bola veselá, plná života, a hrozne dobrá. Miška mala bolesti hlavy, a pomerne rýchlo jej zistili, že má nádor na mozgu. Operovali, bola nádej, lenže narástol ďalší nádor. Ešte väčší. Miška, plná života, bojovala. Fakt. Ale nedala to. Je to dnes presne 6 rokov, čo zomrela. Zvyknem na ňu myslieť presne okolo novembra, a vždy keď prechádzam cez Nitru, zastavím sa na cintoríne.

Dnes som si spomenula opäť a rozmýšľajúc nad jej príbehom, som si spomenula, že takmer na konci, keď chcela Miška veľmi žiť, ale bolo jasné, kam to smeruje, v zúfalstve využila aj nazvime to alternatívu.  Bola u nejakej veštici, alebo niečo podobné. Na pokraji smrti to stálo dosť veľa peňazí a pamätám si, ako som si hovorila, že je to kupčenie so zúfalstvom. Vyťahovať zo zúfalých ľudí stovky eur, to chce silný žalúdok.

 

Prečítajte si

Dve facky, ktoré by som potrebovala každý týždeň

 

Podobných príbehov je pritom veľa – minule mi známa hovorila, že jej chorá mama bola u liečiteľky. Nabalila jej výživové doplnky za 600 eur. Tváriac sa, že vylieči rakovinu, jej strčila za nekresťanské prachy tabletky s bylinkovými výťažkami. Aj dnes na internete nájdete liečiteľov – prečítate si o nich aj v rôznych lifestylových magazínoch – ako liečia rakovinu, platničky, poruchy štítnej žľazy. Všetko prikladaním rúk. Títo ľudia zatiaľ trepú o tom, ako musí byť človek pozitívny, a že každá choroba súvisí s našim prístupom. Tváriť sa, že za rakovinu si ľudia môžu sami, svojou negatívnou energiou, je necitlivé a nechutné.

Ešte jedna vec, ktorá úzko súvisí, ma tento týždeň veľmi zarmútila. Martinus mal akciu počas Black Friday. Mohli ste zaokrúhliť nákupnú sumu a dať tých pár drobných na Dobrého anjela. Dostali ste za to poštovné zdarma. Čo ľudia vypisovali na sociálnych sieťach, to je na psychologickú štúdiu, prisámvačku. Neprajní, zlí ľudia. A ja si niekedy kladiem otázku, či Slováci závidia ešte aj rakovinu.

Idú Vianoce, ja si dávam záväzok najbližší mesiac rozdávať ešte viac dobra a lásky ako zvyčajne. Lebo proti hejtu sa dá len láskou, mám to už odskúšané. Tak, keď budete nabudúce stáť v šóre na pokladňu v tomto zhone, usmejte sa na niekoho, kto nadáva pani s minimálnou mzdou a povedzte mu, že mu želáte pekný deň, že to asi potrebuje. A keď budete vidieť, že niekto hejtuje charitu, ktorá supluje úlohu štátu a pomáha chudobným rodinám, pošlite mu srdiečko. Nech sa tá diskusia tak predvianočne vyváži niečím dobrým.