Prechádzala som sa tento týždeň veľa. Tri dni z toho po Prahe. Nie, že by to bol nejaký zásadný kultúrny rozdiel – Praha je síce krajšia, ale myslím teraz mentalitou. Dve veci ma prefackali.

Kráčala som, zahĺbená do svojich myšlienok. Premýšľala som, že by som to mohla mať aj jednoduchšie, že by som mohla mať viac peňazí, a šťastia a kamarátov, a keďže sa mi opäť ozvala platnička, že by ma mohlo v tridsiatke aj nebolieť celé telo. Zahĺbená do nezmyselnej sebaľútosti som zahla za roh a v podchode stála staručká babička. Zohnutá, sklonená a v ruke mala tri ružičky zo záhrady zabalené v papieri. Pod nohami jej stál kýblik, kde mala ďalšie. Stála tam smutná, zrobená a predávala ruže. Prvá facka – nefňukaj Zuzana, si rozmaznaná, máš všetko. A naozaj mám.

Za ďalším rohom sedel na zemi bezdomovec. Na hlave mal viditeľný nádor, pri nohách zlatého psíka. Pri ňom bol sklonený asi 80-ročný deduško v károvaných tesilových nohaviciach, pletenom svetri, na sebe mal trocha obnosený sivý kabát a na hlave zimnú baretku. Z vrecka vyťahoval peňaženku, vybral peniaze a dal ich pánovi na zemi. Pohladil psa a potom pohladil po ramene aj muža bez domova. Stála som tam a strašne ma to dojalo. Druhá facka.

 

Prečítajte si

 

Pomaly som prešla k Vltave s fantastickým výhľadom, zastala som pri rieke a s dvomi fackami som premýšľala. Bývam tu v štvorhviezdičkovom hoteli, jem v drahých reštikách a prisahám, že v živote mám všetko. Milujúceho muža, zlatého psa, skvelú robotu a perfektnú rodinu. Mám nadpriemerný zárobok, nadpriemernú starostlivosť, nadpriemerné všetko.

Myslím na to tieto dni ešte viac než zvyčajne. Pred domom nám na lavičke spáva tiež starší muž bez domova. Začína sa tuhá zima, neviem si to ani predstaviť. Blížia sa Vianoce, a ja opäť riešim iniciatívy darčekov pre deti v domovoch a dôchodcov.

Spomínam si na Šimona, ktorý chcel minulý rok ďalekohľad, pretože rád pozoruje v prírode vtáky. V januári nám poslal krásnu kresbu, ktorá mi aj teraz visí na chladničke. Máme sa dobre. A sú tu ľudia, ktorí sa majú zle. Keď si prechádzam svoje staré stĺpčeky, zistila som, že ma vlastne stále trápia rovnaké veci. Rok čo rok píšem, že Slovensko je bohaté. Ale aj to, že Slovensko praje najmä bohatým a bielym. Bodaj by sa to o rok aspoň trocha posunulo k Šimonom, pánom bez domova, a deduškom, ktorí ľudsky pohladia po ruke. Ľudia ako ja by dostali viac faciek, a tí menej šťastní by dostali viac tepla.

Majte dobrý a pekný týždeň, ženy v meste!