Kytica ruží za nový život

 

Ozval sa jej po rokoch, keď sa na FB nečakane rozsvietila jeho žiadosť o prijatie za priateľa. Ešteže bola noc a ona mala za sebou náročný deň, takže už nedokázala reálne zhodnotiť, čo s tým.  Uvidíme zajtra, povedala si a vypla počítač. Nasledujúce ráno bolo sivé a ťažké od mokrého snehu. A presne s takou náladou si za stôl a k počítaču sadala aj ona. Hoci chcela najskôr vybaviť pracovnú korešpondenciu, namiesto toho prepla na FB. Ani nemusela pozrieť na jeho meno či fotku, mimovoľne sa sama teleportovala do minulosti, kde okamžite zapadla do sutiny spomienok.

Žasla nad tým, čo všetko si pamätá, aké detaily sa pred ňou vynárajú. Radostné aj bolestivé. Cunami citov, nežnosti a zamilovanosti, nánosy sklamania, postupného precitnutia a surovej pravdy. Našťastie vtedy neotehotnela, hoci si to veľmi priala, dúfajúc, že dieťa všetko vyrieši, napraví. Áno, ublížil jej viac ako ktokoľvek iný. Tak veľmi ho milovala! Dôverovala mu, zneužíval to. Kvôli nemu sa vtedy ocitla na hrane reality a imaginárneho sveta. Záchranu hľadala v kadečom a z problémov ju nemal kto ťahať. Trvalo niekoľko rokov, kým dokázala ako tak reálne zhodnotiť situáciu a najmä, začala veci riešiť. Odvtedy o ňom občas čosi začula, vraj nedopadol dobre. Božie mlyny melú pomaly… Bolo jej to však jedno, ani len pocit satisfakcie necítila.

 

Prečítajte si

Meno, mesto, zviera, VEC

 

Odhodlane vstala od počítača. Uvarila si kávu. Keď sa opäť posadila, bola rozhodnutá – rázne odklikla žiadosť o prijatie priateľstva. Dokonca mu napísala správu.

„Čudujem sa ti, zase do toho spadneš,“ krútila hlavou kamarátka, keď jej o tom rozprávala. „Dúfam, že ti ani len nenapadne sa s ním stretnúť!“ 

Stačil však jediný pohľad a vzdala to.

„Ty si úplný blázon,“ mávla rukou.

Áno, bláznom sa takmer stala, ale napokon sa zachránila. Tým, že napriek veku odmietla členstvo v klube zatrpknutých žien. Tým, že začala cvičiť, plávať, behať a zlepšila si kondičku. Tým, že nazbierala odvahu, prenajala byt a s batohom na chrbte sa vybrala do sveta. Tým, že si zvykla spoliehať sa najmä sama na seba, čo však neznamená, že iných ľudí k životu nepotrebuje.

„Vieš, ja som mu vlastne vďačná. Neskutočne mi pomohol. Asi by som mu mala poslať kyticu ruží,“ povedala a rozosmiala sa.