Stretli sa na vybetónovanej ploche pri lúke. Klasické miesto psíčkarov, kde sa psi môžu vybehať bez toho, aby ich ohrozovali autá, poľovníci, koníčkari a bez toho, aby zase oni desili ľudí, ktorí nemajú vzťah k zvieratám. Ona, športový typ, v bunde akoby po mladšej sestre, v topánkach, ktoré zažili všeličo a jej poľovnícky pes. On, elegantný, celý zladený s farebným odtieňom srsti svojho psa, tiež poľovníckeho.    

„Môžu si pobehať?“ spýtala sa skôr, než z obojku odopla vôdzku.

Muž prikývol, aj keď možno trošku váhavo, ale to sa jej asi iba zdalo. Psi sa nadšene rozbehli. Ona sa usmievala, z jeho tváre sa však s každým kruhom, ktorým sa zvieratá dostávali bližšie k lúke, vytrácali zvyšky uvoľnenosti. 

„Luky, ku mne,“ vykríkol vo chvíli, keď psi prebehli prvé metre po tráve. 

Nechápavo na muža pozrela.

„Môžeme ísť bližšie, keď sa bojíte, že nám tí naši pojašenci zmiznú z dohľadu,“ navrhla.

Nechcel. Zato zakaždým, keď sa psi opäť ocitli na kraji lúky, odvolal svojho Lukyho.

„Viete, je tam blato, bahno, voda, celý sa zašpiní, bude smrdieť, nemám to rád,“ povedal napokon.

Keď sa na seba pozreli, konečne mali niečo spoločné – nefalšované zhrozenie v tvári. Odvolali svojich poľovníckych psov, pripli ich na vôdzky a rozpačito sa rozlúčili. Vybrali sa každý iným smerom a dúfali, že sa viac nestretnú.

Otázka prvá: týra majiteľ takýmto postojom svojho poľovného psa, ktorý je stvorený na brodenie sa bahnom a vo vode, prepletanie sa krovinami, behanie po lese? Za seba odpoviem: áno. Iný by však povedal, že psovi na výbeh stačí dvor a môže byť celý šťastný, že si ho pán aspoň raz za čas všimne.

Otázka druhá a hneď aj tretia: Môžeme za jednoznačne poburujúci považovať fakt, že zmenu zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorú ešte počas minulého roka avizovala ministerka Matečná, kompetentní jednohlasne nepodporili? Máme sa skutočne povzniesť nad vyjadrenia Konferencie biskupov Slovenska a tiež splnomocnenca vlády pre rómske menšiny Ábela Ravasza, ktorí vyhlasujú, že zviera je vec a vecou zostane?

Odpovede sú rôzne. Podľa niektorých právnikov je všetko ok a v tomto prípade je slovo „vec“ iba formálnym označením a netreba z toho robiť vedu. Ja si to nemyslím. Aj keď si zároveň uvedomujem, že zákony sú ako manželstvo – niektoré sú sporné už od začiatku, iné až čas preverí, komu, ako a či vôbec prospeli.