Lebo VECI jednoducho neplačú!

 

Prvýkrát som ju oplakala, keď nemala ešte ani rok. Už vtedy som si nevedela život bez tejto VECI predstaviť. A oplakávam ju aj teraz, takmer po 14 rokoch. Možno budem pre niekoho smiešna, možno ma vyhlásite za blázna, ale keď v rodine umiera milovaný pes, je to veľmi bolestivé.  Kto nezažil, nepochopí, ako dokáže bolieť aj umieranie „VECÍ.“  Zvieracích duší, ktoré naše zákony definujú ako VEC.

Po vete veterinára, “neviem vám povedať koľko, možno pár dní, možno pár týždňov, ale bol by zázrak, ak by sa dožil leta“ sa nám doma zrútil svet. Napriek tomu, že dobre vieme, že ak to v prírode funguje správne, pes predsa nemôže prežiť pána. Môžete s tým počítať, môžete sa na to pripraviť, bolesť z jeho prichádzajúceho odchodu vás zasiahne hlboko a bolestivo.

Plačeme spoločne. Slzy psov som doteraz videla iba na youtoube. Oddnes  už aj v našej kuchyni Stekali z očí „VECI“ rovnako ako nám doma, ľuďom. Telo už neposlúchalo, celé sa triaslo, len oči VECI hovorili,  mám strašný strach! VEC na nás len pozerala tak strašne vystrašeno a stekali jej slzy po lícach. VEC lapala po dychu a pozerala na nás tak uprene, až ste mali pocit, že sa nedokážete nadýchnuť spolu s ňou. Cítite sa úplne bezmocne, lebo VEC vám nepovie, čo ju trápi, čo ju bolí. VEC len pozerá a prosí o pomoc. Naša VEC dostala na život už len pár dní, pretože kardiostimulátor je fikcia. Naša vec leží doma a už sa iba díva. Očami s dušou, že vás to chytá za srdce. Ležím pri VECI na zemi v objatí s takou láskou, aká možno mnohým ľuďom chýba. Ja svoju VEC milujem a túlim sa k nej tak blízko, že mám chuť za našu VEC dýchať. Držala som jej srdiečko a pozorovala tlkot. Bilo príliš rýchlo. Toto nemôže do rána vydržať. Ešte ho musíme zobrať na ruky a odniesť k susede, ktorú miloval, aby sa rozlúčili. Napadlo mi.

Keby som tak dokázala nejako pomôcť. Každý pohľad do očí VECI ma pichá pri srdci, lebo v ňom vidím napísané, „odchádzam, prišiel môj čas. Neplač, bolo to krásnych 14 rokov.“ Poobzerám sa po byte a rozmýšľam, ktorá z veci je u nás 14 rokov. Je ich viac, ale iba jedinej bije srdiečko a dokáže plakať. Iba náš Eclipse ma dokázal v čase boja s chorobou vytiahnuť po troch mesiacoch z postele. Iba on nás dokázal rozosmiať tak, že nám susedia búchali na steny a iba on dokázal od radosti prezradiť našu dcéru, ktorá sa chcela do bytu dostať nepozorovane, dve hodiny po dohodnutej večierke. Milovala som to jej nahnevané  do tmy v byte: “No díky brácho!“ VEC predsa nemôže darovať krv, aby zachránila inú VEC!

Eclipse bola jediná „VEC“, ktorú sme aj o druhej hodine v noci dokázali naložiť do auta a uháňať na pohotovosť. Ako je možné, že VECI majú svoju non-stop pohotovosť? Veď opravovne majú predsa otváracie hodiny  asi od 9.00 do 20.00. Som zmätená. Ako môže VEC plakať a postupne chladnúť, keď jej dobije srdiečko?

Môj milovaný psík umiera a ja sa snažím do seba naťahať, čo najviac jeho vône medzi jeho očami. Ak nezomrie na zlyhanie srdiečka, tak ho udusím vlastným telom a bozkami. Snáď ešte stihnem s ním návštevu, aj keď na rukách,  u susedy Dáši, kde nám vždy za dobrotami utekal, keď sme vyšli na ulicu  Neviem koľko ešte vydrží tento náš člen rodiny, ale viem, že bol u nás šťastný a šťastnou robil aj ju. Lebo VECI jednoducho neplačú!

 

(V čase, keď tento stĺpček čítate, sa už Eclipse netrápi…)

 

Prečítajte si aj Zakryte deťom oči a zapchajte uši

 

Ženy v meste