Mala som zakročiť proti kolegovi, čo obťažuje

 

Predstavte si modelovú situáciu. Anička a Veronika mi hovoria, že v tom istom tíme, v trocha inej časovej súslednosti zažili obťažovanie. Rozdiel medzi nami bol jediný – ja som mala pozíciu, keď som dotyčného, aj keď bol môj nadriadený, poslala kade ľahšie. Potom som si našla priateľa, a keď to zistil, začal mi robiť peklo zo života. Posielal ma ako politickú redaktorku na deň otvorených dverí Národnej banky Slovenska a iné srandičky. Hrozne ma to nahnevalo, sadla som si s ešte vyšším šéfom a povedala som mu, že ak ma nepreradí, odchádzam. Mala som v tom čase ponuky, ktoré sa neodmietajú. Šéf pochopil, preradil ma a bol pokoj. 

Lenže v tom istom tíme boli aj začínajúce kolegyne. Také, čo nevedeli, čo s týmto doterným týpkom robiť. Na jednej strane odovzdával veľa skúseností pracovne, na druhej strane to robil na stretnutiach mimo práce, zväčša večer. 

Keď sa nad tým zamyslím, vlastne všetci vedeli, že to robí. Nebol to Harvey Weinstein, nenútil ich k sexuálnemu styku. Tak ďaleko to nikdy nezašlo. Ale bolo to ďaleko za profesionálnou hranicou. A aj keď o tom všetci vedeli, vrátane šéfov, každý mávol rukou, že taký prosto je. Keďže sme sa k tomu nedávno s babami vrátili a bavili sa o tom s odstupom času, viac o tom teraz premýšľam. 

 

Prečítajte si

Ženy, začnite hovoriť nahlas!

 

Premietla som si viaceré redakcie. Väčšina z nich má mužské vedenie. V takmer každej, v ktorej som bola hoci len na návšteve, sú také “nevinné” sexistické rečičky. Od šéfov, od editorov, aj od seberovných redaktorov. Premýšľala som nad tým, že viaceré tieto hlúpe vtípky robia moji kamaráti, ktorí to tak nemyslia. Lenže ono to celé vytvára nejakú atmosféru, kde sa môžu potom skryto diať všelijaké veci. A možno si to neuvedomujete, ale poznámočka od nadriadeného je násobne horšia ako od bežného kolegu. 

No a to teraz žiadny manažér nemôže poflirtovať? No v bare určite môže. V práci? No nie, nemôže. Za seba ešte dodávam, že nikdy neviete, či s vami tá žena neflirtuje len preto, že sa bojí o svoju prácu. To vám nie je trápne? 

Ako to už býva, ľudia si čítajú veci, o ktorých vedia málo a položia si banálnu otázku – prečo to nenahlásili? Odpoveď je jednoduchá – ak necítite podporu, ani pochopenie, ak je väčšina manažmentu mužská, môže to byť problém. Túto moju tézu podporujú aj dáta. V USA robili veľký prieskum 90-tisíc sťažností na sexuálne obťažovanie na pracovisku. Až 75 percent z nich zažilo odplatu za nahlásenie problému. Odborníci hovoria, že tých, čo to ani nenahlásili, je násobne viac. Ak hovorím násobne, len zhruba 6 percent ľudí to nahlási. Ostatní sa boja straty práce alebo toho, že im nikto nebude veriť. 

Späť k našej modelovej situácii, ktorá vôbec nie je modelová. Je skutočná, len s inými menami. Je to situácia reálna, ktorú zažíva množstvo mladých žien. Premýšľam, či som mohla niečo urobiť lepšie. Spätne vnímam, že som mohla riešiť s tým konkrétnym človekom, a s tými konkrétnymi ženami, to, čo som sama zažila. Je jasné, že ak sa to stane raz, stane sa to znova. Iná cesta ako držať spolu a chrániť zo svojej pozície iné ženy neexistuje. Nabudúce to preverím. Nabudúce nebudem ticho a budem to riešiť. Aj za cenu toho, že na mňa opäť bude pozerať polovica mužského tímu ako na radikálnu feministku, ktorá rieši hlúposti. Musíme držať spolu. Radšej budem radikálka, ale pomôžem nabudúce začínajúcej žene, ktorá je obeťou.

Ženy v meste, držme spolu!