Moja mama má priateľku. Dlhé roky. A dlhé roky ju týra manžel. Psychicky aj fyzicky. Dlhé roky sa o tom snažia s ňou rozprávať, bez výsledku. Má absolútnu finančnú aj psychickú nadvládu. Dobre situovaná bratislavská rodina.

Aj v širšej rodine sme mali taký istý problém. Ja som o tom ako decko vôbec netušila. Ale keď tyran náhle zomrel, zrazu sa o tom rozrozprávala celá rodina. Obaja títo muži mali niečo spoločné - oboch si pamätám ako zábavných, spoločenských a charizmatických mužov. 

Presne tak to bolo aj s mojím niekdajším frajerom. Zábavný, vedel si okamžite získať ľudí, bola som do neho šialene zamilovaná. A vy zrazu nechápete. Robí žiarlivostné scény, prekáža mu, že chodíte von, kontroluje vás, a ak nie je spokojný, vytrestá vás tým, že sa dva týždne neozve alebo pár dní neukáže. Chystá na vás rôzne pasce, aby si otestoval, že ho nepodvádzate. Sleduje vám mobil, a za chrbtom vás pritom sám zahýba a klame. Stále klame. Pri každej hádke vás doženie do stavu, do ktorého sa zdravý človek nemá prečo za normálnych okolností dostať a hovorí vám, že nie ste normálna. Že je to vaša chyba, že on len reaguje. A ono vám to tak v v tej chvíli naozaj vyzerá a časom si to o sebe naozaj začnete aj myslieť. Často premýšľam ako by som dopadla, keby som v tom vzťahu zostala. 

Štúdie hovoria, že násilie začína postupne a zhoršuje sa po svadbe a po narodení dieťaťa. Nikdy neprichádza hneď a rokmi sa stupňuje. Považujem sa za zdravú, niekedy až príliš sebavedomú ženu. Dnes mám zdravé, vyrovnané a fungujúce manželstvo, vtedy som bola v úplne inom stave. Postupne sa vám posúvajú hranice toho, čo je normálne vo vzťahu a za dva roky sa ocitnete v pravidlách a obmedzeniach, o ktorých by ste si za normálnych okolností mysleli, že sú šialené a hystericky sa rehotali, ak by vám niekto povedal, že v nich budete žiť.

Trvalo mi rok, kým som sa s ním rozišla a napriek tomu, že mám so všetkými svojimi bývalými partnermi dobré vzťahy, tomuto sa vyhýbam. Nechcem s ním hovoriť, nechcem ho vidieť, ani stretávať. Ďalšieho pol roka po rozchode som sa z toho spamätávala. Bola som ešte veľmi mladá a výsledok bol u mňa pozitívny - nikdy viac. Začala som byť extrémne citlivá na všetky “red flags”, ktoré som pred tým ignorovala, a poučila som sa. Hovoriť o tom neviem celkom dodnes, ešte stále cítim trocha hanbu. 

Mamina priateľka má po desaťročiach s násilníkom už oveľa vážnejšiu situáciu. Minule prišla so zlomenou rukou. Tvrdila, že spadla, ale všetci vieme ako sa s násilníkom v dome padá. Čo by ste ale takej žene poradili v krajine, kde sú ženy, ktoré už podali na svojho muža trestné oznámenie aj 9-krát a nič? Keď máme prípady žien, ktoré boli na polícii ohlásiť muža, poslali ju domov a on ju zavraždil? A čo povedať tým ženám, ktoré aj odišli a pretĺkajú sa teraz v azylových domoch a ubytovniach? 

Každý rok zažíva na Slovensku násilie viac ako 200 tisíc žien. Psychické alebo fyzické. Každý rok diskutujeme o tom, ako s tým pohnúť. A každý rok prídeme k rovnakým záverom - školiť policajtov, prokurátorov a sudcov a zlepšiť záchrannú sieť. Každý rok si povieme, že sme sa troška zlepšili a o rok si dáme zasa rovnaké kolečko diskusií. Pravda je, že pre túto tému sme spravili tak málo, ako sa len dalo. 

Keď budete nabudúce hovoriť o nejakej žene, ktorú mláti muž, nepýtajte sa, prečo neodíde. Pýtajte sa, prečo nevypadne on. Nehovorte, že si za to môže sama. Neexistuje žiadna situácia, v ktorej môže za bitku žena a jej správanie. Namiesto obviňovania žien sa radšej spýtajte sami seba, ako jej môžete pomôcť. Ak netušíte, zavolajte na linku pre týrané ženy a spýtajte sa. To úplne najhoršie, čo môžete urobiť, je neurobiť vôbec nič. Ozvite sa, spýtajte sa, zaujímajte sa. 

Ľudia sa ma často pýtajú čo to je vlastne ten feminizmus. Pre mňa je to hovoriť aj za ženy, ktoré potrebujú pomoc, ale nemajú hlas. Otvárať bolestivé, no dôležité témy, ktoré sa týkajú nášho bezprostredného okolia a ktoré by sa veľmi ľahko mohli týkať aj nás. Štát zanedbáva ženy vo veľa veciach - od stredovekého pôrodníctva, cez žalostný rodičovský príspevok, diskrimináciu, až po domáce násilie. Otázka je už len táto: Prečo politikov ženy na Slovensku až tak nezaujímajú? Lebo sú ticho. A je to už desaťročia ohlušujúce.

Ženy v meste, majte hlasný a úspešný týždeň!