Málokto sa má tak dobre ako my

 

Momentálne ležím v hojdacej sieti niekde v Kolumbii, okolo mňa poskakujú sliepky a pred chvíľou tu po prašnej ulici naháňal kôň psa. Občas tu zavanie smrad kanalizácie a tak zhruba každých 5 minút sa človek nadýchne výfukových plynov okoloidúcej motorky. Je tu ticho, ľudia majú čas a je to tu absolútne neeurópske. 

V reštaurácii vám čašník alebo čašníčka prinesie lístok tak po pätnástich minútach. Chvíľu to trvá spomaliť sa z nášho tempa do toho ich. Čas sú predsa vždy peniaze. Všetci sa usmievajú, všetci sú milí. Latinská Amerika je v tomto proste iná. Keď sa vrátime domov, zasa si budeme zvykať, že keď sa vám v autobuse stretnú pohľady s pani oproti, sklopí zrak alebo sa rýchlo pozrie von oknom. Žiadny žiarivý úsmev len tak. 

Už som o tom písala v staršom stĺpčeku, ale stále to platí. Ak sa vyberiete na dovolenku za hranice Európskej únie, môže vám docvaknúť veľa vecí. Od toho, že stojíte pred kolumbijským regálom s nevábivo vyzerajúcimi šunkami a uvedomilte si, že zlý Brusel zreguloval potravinárov a z tej našej šunky sa dozviete, koľko je tam percent mäsa až po to, že spaliny z výfukov sú u nás akosi znesiteľnejšie s poriadnymi karburátormi. Absolútne neuveriteľné vám zrazu príde, že celé Slovensko má priamo v dome nielen vodu, ale aj plyn. Každé ráno, keď sa nemôžete napiť z kohútika, vám príde čudné. A žije tak pritom väčšina sveta. To my sme výnimka. To my máme šťastie. Nie oni smolu. 

 

Prečítajte si

Naše deti už budú žiť inak

U nás majú smolu len tí chudobní. Nemyslím chudobných dôchodcov, aj keď aj tí to majú ťažké. Ak sa potom nepozriete na iné časti sveta, kde na dôchodky nejako často nezostalo. Myslím tých naozaj chudobných. Tých, čo dostanú 60€ eur ako dávku v hmotnej núdzi a ešte aj to im Slováci závidia. Tých, čo aj na Slovensku žijú bez vody, bez kúrenia a často len v chatrči. Tí sa u nás, v bohatom a šťastnom Slovensku, majú úplne rovnako ako chudobní kdekoľvek na svete. Chudoba nemá farbu pleti, ani gény. Nemá pohlavie ani vek. Chudoba je všade úplne rovnaká. V Bosne, na Slovensku, v Kolumbii, b Indii aj v Keni. Všade má rovnaké prejavy, všade rovnaké riešenia. Smrdia vám Rómovia? Možno je dobrý plán zaviesť im vodu do osád. Že sa o to majú zaslúžiť? A ty si sa o svoj vodovod ako zaslúžil? Obec ti ho tiež postavila za odmenu? A vlastne by sme mohli začať aj obyčajnou cestou, namiesto zablatených a rozjazdených kváziciest. 

A vždy, keď si za každou vetou poviete “ale oni robia hento a tamto” a pokračujete nejakým stereotypom, predstavte si pri tom to malé dieťa v osade – kolumbijskej, slovenskej, keňskej. A položte si otázku, či sa to dieťa len nenarodilo do nešťastných podmienok, z ktorých si samo nepomôže. A potom si spomeňte, že jeho otec aj mama boli 20 rokov také isté dieťa a rovnako mu z toho nikto nepomohol vyhrabať sa. 

Po našich cestách sa zväčša vrátime domov s pocitom, že máme obrovské šťastie. Narodili sme sa v najbohatšej časti sveta, máme takmer všetko. A áno, máme aj problémy. Po vražde Jána a Martiny máme problémy, o ktorých sme doteraz ani netušili. Ale takmer všade na svete sa majú ľudia oveľa horšie. Často tak, ako naši Rómovia. Je hanba, že v tak bohatej krajine ako je Slovensko, sú stále časti, ktoré vyzerajú ako slum v Keni. Je to naša vizitka. Je to naše zlyhanie. Je to naša zodpovednosť.