Moslimovia sa nemusia ospravedlňovať

Už sme zabudli, že terorizmus ako spôsob boja v Európe ako prví použili práve európski nacionalisti z IRA a ETA. A nezaváži ani to, že len deň pred viedenským útokom teroristi z tzv. Islamského štátu zaútočili na univerzitu v Kábule, kde zabili najmenej 35 študentov a študentiek. Straty ich životov vo vzdialenej krajine totiž nepovažujeme za rovnocenné ohrozeniu, ktoré pociťujeme my a skôr to posilňuje náš názor o ich kolektívnej náchylnosti k nenávisti a teroru. 

No najvýpovednejšie je očakávanie vyvinenia. Ak sa stane teroristický útok na Západe, spoločnosť očakáva, že všetci ostatní moslimovia sa od neho okamžite nahlas dištancujú. Nie, oni nemôžu byť rovnako šokovaní, rovnako zasiahnutí a rovnako zmätení ako my všetci ostatní. Oni musia spraviť viac a zas a znova vysvetľovať a obhajovať svoju vieru a seba a dávať nahlas najavo svoju lojalitu k “našej spoločnosti”. 

No pýtam sa, prečo by to mali robiť? 

Prečo by sa napríklad môj partner len za to, že vyznáva to isté náboženstvo, mal stále dookola ospravedlňovať za niečo, nad čím absolútne nemá kontrolu a deklarovať, že sa to netýka jeho života a názorov? Očakával snáď niekto odo mňa, že sa ako Martinčanka dištancujem od útoku v škole vo Vrútkach? Nie, rovnako ako od Slovákov a Sloveniek nikto neočakával, že sa masovo dištancujú od útoku bieleho slovenského šialenca v Devínskej Novej Vsi, počas ktorého prišla o život celá rómska rodina, aj napriek tomu, že zrovna rasizmus voči Rómom a Rómkam je medzi etnickými Slovákmi a Slovenkami všadeprítomný. Tak prečo to chceme od nich? 

Prečítajte si

Viedeň zažila v predvečer lockdownu teroristický útok

A na druhej strane, prečo sa tak zúfalo upíname na a potrebujeme zdôrazňovať príklady tých dobrých moslimov a prejavy ich individuálneho hrdinstva? Inými slovami, ak by pri útoku vo Viedni zrovna neboli v okolí žiadni moslimovia, čo by to dokazovalo? 

Celý tento prístup – či už pripisovanie kolektívnej viny alebo snaha o poukazovanie na hrdinstvo jednotlivcov sú totiž dvomi stranami jednej a tej istej mince. A tou je náš vlastný pohľad na “nich”, ktorý nie je rovnocenný s tým, ako hľadíme na “nás”. Kým “nás” v zásade považujeme za “tých dobrých” a individuálne zlo považujeme za anomáliu, pri moslimoch a moslimkách, ale aj pri Rómoch a Rómkach toho nie sme schopní. 

A preto tých ospravedlnení, dôkazov, či individuálnych hrdinov nikdy nebude dosť. Nebude to stačiť, pretože vyžadovanie dôkazov lojality znamená, že o nich všetkých automaticky premýšľame ako o vinných a pripúšťame len možnosť individuálneho dobra, ako dôkaz anomálie. A to nie je problém moslimov a moslimiek v našej spoločnosti, to je problém nás.