Nefrflite! Žite.

Sú dni, o ktorých sa nehovorí.  Alebo sú to dná? Dva dni som mlčala a potom som sa zrútila večer mame. Aj také asi treba.

Minulý štvrtok som sa vybrala vlakom z Popradu do Bratislavy odniesť 60 kníh na Kramáre. Na knihu O Bezvláske sa veľmi tešili. A ako by som ja mohla ísť na dovolenku, keď tie deti ani nedostanú knihu, na ktorú sa tešia?

Aj ako mama dvoch detí som sa tam, medzi Bezvlásky, naučila chodiť a teším sa na nich. A snáď odtiaľ odchádzam aspoň o trochu lepšia. Lepšia mama, lepší človek, lepší Dobrý anjel. Ale ten prílev toho lepšieho príde až po chvíli. Veľmi boľavej chvíli. 

Prešla som z izby do izby, pretože mnoho detí a mladých nedokáže prísť do herne. Zhovárali sme sa. Bolel ma zrak, sluch aj duša. S obdivom som  sledovala moju priateľku Magdu, ktorá je pre tú mládež na onkológii neraz všetkým. Strašne som ju chcela na tých izbách vystískať, keď sme žartovali a pritom sa nám chcelo plakať. Rovnako tak aj s priateľom, ktorého som stretla na jednej izbe aj s malým synčekom.

Vyšla som z nemocnice. Za sebou ťahala prázdny kufor, ktorý mal ešte pred chvíľou cez dvadsať kíl. Kráčala som. Zastavil ma až nezvyčajný pestrofarebný dom. Odfotila som si ho a kráčala ďalej ešte veľmi dlho… ktoviekam… tuším k Centralu… len ten dom si pamätám.

Domov som prišla v noci a schúlila sa k deťom. Dva dni som skoro nič nepovedala, dve noci nespala. Niekedy sa toho dosť nakopí, no. 

A potom príde tá druhá fáza. Už je tu. Vstávam s „ďakujem“ na perách. Doma je smiech a stres. Ďakujem.  Som zdravá. Ďakujem. Je mier. Ďakujem. Z balkóna vidno do záhrady. Ďakujem. Na stole máme raňajky. Ďakujem. Deti idú do školy, ja do práce. Ďakujem. Som ten najšťastnejší človek. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Krehké a silné šťastie zároveň.

Mnohí ľudia ani netušia, čo majú! Nefrflite. Žite.

 

Prečítajte si aj O all inclusive dovolenke trochu inak

 

Ženy v meste