Nehaňte ľud môj

Cesta vlakom je vždy dobrodružstvo. A to nielen kvôli adrenalínu, ktorý sa vyplavuje pri myšlienke, či tentoraz osobák počká na meškajúci rýchlik a ja stihnem prestúpiť. Je dobrodružstvom aj preto, lebo rada sledujem útržky cudzích rozhovorov.

Naposledy som sa takto dozvedela o niekoľkých zaujímavých turistických trasách vedúcich popri Hviezdoslavovej horárni. A ešte o tom, že náš básnik, ktorý na dobových podobizniach s neodmysliteľnou bodkovanou mašľou pôsobí dôstojne, mal vraj riadne horúcu krv a niekoľko milostných avantúr. Ale nehaňte ľud môj.

Kým som rozmýšľala nad tým, či by drobné, neškodné pikantérie nespestrili výuku literatúry či dejepisu, posádka v kupé sa zmenila. Miesto turistov, s ktorými sme si zaželali šťastnú cestu, vošla mama s dvomi deťmi. Bez pozdravu, ale keďže vlak sa už pohol a ona si overovala čísla miesteniek a bojovala s obrovským kufrom, chápala som ju. Bola to príjemná rodina, chlapec asi desaťročný, dievčatko o dva roky mladšie, mama kultivovaná. Na pozorovanie som mala času dosť, cestovali sme spolu dlhých päť hodín.

Prečítajte si

Všetko má svoj čas. I päť hodín vo vlaku s troma deťmi

Okrem zásob chlebíčkov, ovocia, koláčikov a malinoviek vytiahla z tašky štyri knihy: všetky patrili do kategórie motivačných príručiek pre rodičov. Podľa reakcií mamy bolo jasné, že ich má nielen prečítané, ale aj vyskúšané v praxi. Dokázala deti zabaviť kreslením, hrami, rozprávaním a prebrali aj učivo na nasledujúci deň. Popri tom jej niekoľkokrát zazvonil telefón, takže som sa dozvedela, že cestujú z návštevy u jej rodičov kdesi na konci sveta, že ju čaká náročný pracovný týždeň a nejaké vybavovačky. Bežné veci.

Blížila sa konečná, kupé sa vyprázdňovalo. Ešte posledná zákruta, nepríjemné škrípanie bŕzd a ulička sa zapĺňala netrpezlivými cestujúcimi. Keďže v kupé nebol žiaden muž, ktorý by pomohl s kuframi z police, ponúkla som sa, že spolu to zvládneme. Odpoveďou bol iba ženin pohŕdavý pohľad. Kým rodinka vyšla na chodbu, opäť bez pozdravu, chlapec niekoľkokrát spomenul, slovami, ktoré nemohol mať z vlastnej hlavy, ako neznáša tú hnusnú, smradľavú, špinavú a preplnenú Bratislavu, mimochodom moje rodné mesto. Jeho matka sa zakaždým s chuťou zasmiala a pohladkala ho po vlasoch. No áno, nehaňte ľud môj. Niektoré veci jednoducho v sebe máš alebo nie, a nezmení to ani tá najbrilantnejšie napísaná príručka.