|
Kamarátka sa ma nedávno pri obede spýtala, či mávam niekedy pocit, že niektoré veci, ktoré som v minulosti vedela alebo vládala robiť, by som už nedokázala.
Ako prvé mi napadlo, že už by som nevedela do hlavy nasáčkovať také množstvo učiva, aké musí napríklad moja dcéra absorbovať na druhom stupni základnej školy, že už by som nevedela sa pekne systematicky naspamäť naučiť životopisy hudobných skladateľov, ani recitovať spamäti La Fontainove bájky, vymenovať inštitúcie Rímskej republiky, ani všetky typy a podtypy vetných súvetí.
A tiež, že by som sa už nevedela po preflámovanej noci tváriť, že som vo forme. Teda vlastne, už by som tú noc ani nedokázala preflámovať.
O pár dní na to som cestovala s deťmi na juh Francúzska, päť hodín vlakom k Pyrenejám. Po usadení podľa čísel na našich vlakových lístkoch, sme sa ocitli vo veľmi tesnej blízkosti rozvetvenej rodiny. Cestovali rodičia s dvoma malými deťmi, zobrali aj šesťročného synovca, a s nimi starí rodičia.
Dospelí utopicky počas celej cesty dúfajú, že deti budú spať a čítať. Deťom tískajú plyšových zajacov do náručia, šepkajú im, ako majú zavrieť oči. Potom si spomenú, že synovec a vnúčik Aymeric je prvák, a že rodičom sľúbili, že urobia úlohy. Vyťahujú čítanku, pýtajú sa ho, či chce čítať s krstným, krstnou, starkou alebo starkým. Chlapča nevie, čo od radosti z toľkého výberu a tak sa úlohy chopí krstný. Obdivujem jeho trpezlivosť, lebo krstniatko kučeravé kuká z okna rýchlovlaku, po každom slove si robí niekoľkominútovú pauzu, po vyslovení prvej slabiky triafa naslepo všetky slová, ktoré sa ňou začínajú.
Do toho sa rozplače 18-mesačný syn, starý otec vyťahuje z vrecka cumeľ, stará mama mu ukazuje, ako má kývať ručičkou do polí. Aymeric prečítal "madame la médecin", trojročná Emma lepí ovečky do zošita, ale aj tú chcú všetci uspať. Krstného otca vyslobodí zo šlabikárovej šlamastiky krstná mama, nemôže sa už na to pozerať, odvlečie prváka na koniec vagóna, aby to čítanie išlo o čosi rýchlejšie. Do toho sa obe jej deti rozplačú, že oni tiež chcú byť s mamou. Starí rodičia aj otec sú bezmocní a za chvíľu sú všetky tri deti na konci vagóna pri mame.
Po úlohách chviľu družne všetci hrali karty, potom presne o pol štvrtej, že olovrant. Mama rozdala čokoládové keksy, zo všetkých rúk pozbierala karty, deti kričali, že tie karty chcú, starý otec ošúpal pomaranč, stará mama rozkrájala hrušku a obaja pchali kúsky ovocia do čokoládových detských úst. Džús sa vylieval po stolíku, keksy padali na zem, ruky rozotierali čokoládu po tvári, dospelí fučali a dvíhali oči dohora, deti nespali.
Celú cestu som si vychutnávala, že ten vedľajší chaos nepatrí ku mne, že moje deti čítajú komiksy a povinné čítanie do školy, občas si vymeníme pár viet, spestríme to príkladmi z delenia a zlomkov a pozeráme von oknom na krajinu ubiehajúcu rýchlosťou 200 km za hodinu.
Po ceste vlakom z Paríža do Perpignan mám odpoveď na kamarátkinu otázku. Už by som asi nedokázala cestovať päť hodín s troma malými deťmi, s taškami plienok, jogurtov, kompótov, džúsikov a umelých lyžičiek, fľaškami a bábätkom ležiacim a sediacim na stole. Už by som asi nedokázala celú cestu vlakom spievať rečňovanky, hľadať a umývať cumle a prezliekať mokré tričká a gaťky.
Zároveň si cez túto rodinu blahoželám, že pred pár rokmi, a nie je to tak dávno, som to isté s úplnou samozrejmosťou a bez filozofických otázok absolvovala.
