Nekonečný jún

 

Keď boli deti v bábätkovskom veku, prežívali sme všetky tie „prvé razy“ – prvý úsmev, zúbok, kroky, slová, prvé objatie. Pri školopovinných deťoch s rovnakou eufóriou a intenzitou v júni prežívame všetky tie „posledné razy“ – posledná písomka, posledný koncert na hudobnej, posledná hodina baletu, posledné divadelné vystúpenie, posledné skúšanie na hudobnej teórii. Posledné stretnutie u zubárky kvôli dcérinmu strojčeku.

Organizačne a časovo je celý jún jedným veľkým zamotaným klbkom, ktoré rozmotá až júl.

Školské výlety, jedno dieťa, druhé, tretie. Neustále balenie, vybaľovanie, pranie, žehlenie a opäť balenie. Prespávačky u kamarátov, kamarátok, pikniky a oslavy v škole, na hudobnej, na tenise, na tanečnej. Predstavenia v škole, na hudobnej, na balete, v divadelnom krúžku, v cirkusovom krúžku. Posedenia s učiteľkami, prvého dieťaťa, druhého, tretieho. Prvé sväté prijímanie prvého dieťaťa, druhého, samozrejme nie v ten istý deň. V práci rokovania, napätie, v hromadnej doprave štrajky, v Paríži majstrovstvá sveta vo futbale, všade po meste fanúšikovia, častokrát nie v triezvom stave.

Snažím sa zachovať pokoj, brať to deň po dni, hoci v mysli som už dávno pár týždňov preskočila a vidím sa s nohami zaborenými do horúceho piesku pri mori.

Ako hovorieva môj otec, len ten, kto nič nerobí, chybu nespraví. To sa mne stať nemôže. Termín u zubára som manželovi naplánovala v tom istom čase, keď mal na železničnej stanici vyzdvihnúť dcéru po návrate z Nemecka. Darček pre rodinu, u ktorej dcéra v Nemecku bývala, zostal doma na stole. Bezradná smska z vlaku, že mami ja im teda dám balík cukríkov, čo si mi zabalila na cestu. Išla bez karty poistenca, pretože v ráno odchodu sme si uvedomili, že karta zostala v apríli na Slovensku. Pod tlakom školy, som sa prihlásila na vedenie stánku na školskej oslave s nafukovacími hrami. V deň D som zistila, že neviem, o ktorej mám ten stánok viesť. Najmenší syn povedal pani učiteľke, že mame sa nechce koláč na oslavu upiecť. Po tom, ako to povedal, cítila som sa povinná ten koláč upiecť.

Mami, my sme mali včera rodičovské, pani učiteľka vravela, že od nás nikto nebol. Alibisticky čumím do kalendára, žiadne rodičovské tam nemám.

Mami, my sme mali dnes plávanie a ja som nemal plavky a uterák.

Pred omšou s prvým svätým prijímaním nás s dcérou manžel vezie ku kaderníčke. Keď sa blížime ku kaderníctvu, mysliac na sto organizačných detailov, sa otočím k manželovi so slovami „tu nás prosím vás vyložte“. Počas cesty som zabudla, že nás vezie on. Nešťastne pokrúti hlavou „to v tejto rodine už som fakt ako taxikár“.

Z roka na rok sa predlžuje zoznam vecí zabudnutých, nestihnutých, nezvládnutých. Z roka na rok sa mi zdá jún nekonečnejší.

 

Prečítajte si aj Od dvadsiatky k štyridsiatke

 

 

Ženy v meste