Nemám rada davy, ale najväčší európsky beh žien La Parisienne som si užila

Strašne zle znášam davy. V sobotu doobeda v supermarkete strácam schopnosť orientácie, mám pocit, že regále s tovarom na mňa padajú, že naschvál do mňa všetci narážajú, zle sa mi dýcha, krúti sa mi hlava, zoznam nákupu v poslednej chvíli redukujem na nevyhnutné minimum, len aby som bola čo najrýchlejšie pri kase.

A ja, so všetkými týmito symptómami, som sa prihlásila na  La Parisienne, najväčší európsky beh žien, druhý najväčší francúzsky organizovaný beh, s vyše 40-tisíc účastníčkami. Ja, samotárska bežkyňa, som sa dobrovoľne dostala do davu žien, s atmosférou « à la my všetky ženy kamošky », mávam rukami, poskakujem na povel, nechávam sa uniesť eufóriou z príhovoru starostky Paríža Anne Hidalgo, očami odprevádzam pod Eiffelovkou farebné balóny letiace do šedej upršanej parížskej oblohy. Taký ženský cirkus Humberto, ešteže aspoň medzi organizátormi, dobrovoľníkmi, fotografmi a povzbudzovateľmi je aj mužské zastúpenie.

 

 

Mám číslo 14 523. Štart si treba zaslúžiť dvojhodinovým čakaním na moste Iéna medzi Trocadérom a Eiffelovkou. Pokým sa ku štartu dopracujeme, husto prší, dážď dáva tempo do nôh, popri Seine, Avenue d’Iéna, Avénue du Président Wilson, most Bir-Hakeim, pár metrov od mojej práce, quai Branly s občerstvením. Tie, ktoré sily opúšťajú, si berú pohár vody, štvrťku banánu, mnohé Parížanky papierové kelímky a šupy od banánov hádžu na zem, aby nestratili ani sekundu z ich rekordného času. Ukladám kroky tenisiek pomedzi poháre a banánové šupy.

Pod tunelmi rozprašovače dymu, ohlušujúca hudba, na každých pár sto metroch kapela s írskou hudbou, v poslednom kilometri gospelová kapela do dažďa ťahajúca « Oh Jesus ». Bežím po centre Paríža so zastavenou premávkou, po okrajoch povzbudzujú ľudia v pršiplášťoch, pod dáždnikmi, kričia Bravo, informujú koľko kilometrov do cieľa, po povzbudení posledných 800 metrov v tempe pridám.

Po prekročení cieľovej čiary dobrovoľníci podávajú fľašku s vodou, ďalší medailu, tretí žltú ružu, štvrtý tašku s energetickými tyčinkami a kompótom. Na mobile naskočí sms s mojím časom, ktorý mi potvrdí, že tých mojich dvadsať rokov samotárskych behov ma vytrénovalo k celkom slušnému tempu.

 

 

Dia Duit! V septembri 2015 sa beh Parížaniek niesol v keltskom duchu. Čísla na tričkách presahajúce počet 41 000 dokazujú, že od prvého behu La Parisienne v roku 1997 s 1,500 účastníčkami, akcia z roka na rok naberá na obrátkach.

Paríž je krásny aj počas behu s davom v daždi, po mokrých bulvároch, cez námestia dýchajúce históriou, za pokrikov povzbudzujúcich. Je to beh plný parížskych emócií a družnej nálady.

Ja sa však vraciam do mojej bežeckej samoty víkendových rán v parku so záhonmi ruží.

 

Prečítajte si aj Rodičovské združenie katolíckej školy

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.