Nie je to u nás na figu

 

Stačí, keď suseda hodí štiplavú poznámku, že manžela nikdy s deťmi nevidno, že nejako pribral, chodí príliš neskoro z práce a už ho zachraňujeme a vychvaľujeme.

Tak nejak je to aj s mojím vzťahom k Slovensku. Návštevu detskej pohotovosti každému popisujem ako traumatickú skúsenosť, hrôzostrašne vykresľujem kontrolu lístkov v MHD v Bratislave, pripomínajúcu mafiánsku raziu. Kritizovať však môžem len ja, manžel ani francúzske kolegyne a kolegovia v práci Slovensko kritizovať nemôžu. Keď niekto začne hovoriť negatívne o mojej krajine, vtedy chránim aj zle namontované, pri sedení na chrbát padajúce, záchodové dekle v motoreste, obhajujem umelé kvety v kvetináči na kanárikovo žltom obruse. Keď čašníčka povie, že mlieko nemajú a tak nám kapučíno ani latte nespraví, manželovi poviem nech z toho nerobí vedu, veď to mlieko s kávou aj tak nie je dobré na žalúdok. Dedinský rozhlas vôbec nie je prežitok socializmu, ale robí atmosféru v dedine.

Síce pri etike šoférovania na preplnených úzkych cestách medzi Popradom a Žilinou, či veľkoplošných reklamách popri cestách mi obhajujúce argumenty dochádzajú, manžel pochopí, ako tým trpím a zdrží sa komentárov.

A potom je tu ten opačný efekt.

Od chvíle pristátia na letisku v Bratislave, som na každom kroku stretávala ľútosť. Že, aké je to teraz v Paríži strašné, ako na nás všetci denne myslia, že našťastie na Slovensku je zatiaľ bezpečne a že čo my, ako to zvládame.

U vás je to teraz na figu, že? Opýtal sa kamarát, ktorého sme náhodne stretli pri Sklenom moste v Piešťanoch. U kaderníčky pani, s vlasmi polepenými pásikmi na melír, sa sťažuje, že celú noc nespala, potila sa od strachu, pretože syn odišiel včera s kamarátmi do Francúzska. „Nedal si povedať, hoci som mu vravela, že nech sa tam teraz netrepe.“

Vychutnala som si niekoľko káv s blízkymi na slnečných terasách piešťanských a bratislavských kaviarní, pri mame a otcovi som bola opäť dieťaťom, deti vychrúmali niekoľko desiatok balíkov kúpeľných oblátok,  u zmrzlinára si pýtali „čokolád“ a „tú modrú“, aby nemuseli vysloviť šmolkovú.

Nie je to u nás na figu. Po dvoch týždňoch dovolenky, cestou do práce som si v metre uvedomila, že mám rada, ako v rannom zhone každý z tisícov ľudí podrží turniket, aby neudrel do tváre človeku za ním, že sa cítim dobre v prostredí, kde ľudia neposudzujú druhých podľa toho, čo majú na hlave, ale podľa toho, čo majú v hlave, keď sa rozdiely nevidia v rase, náboženstve, pôvode, kultúre, ale v tom, ako, kto pracuje, na čom sa smeje, prečo plače, ako vychováva svoje deti, ako sa správa k svojim rodičom.

Mám rada pohľad na prázdnu šálku po káve na okrúhlom stole pred Café l’Atome, obedný sendvič na lavičke na Marsových poliach, terasu s orgovánmi bohémskej kaviarne „Closerie des Lilas“ pri Montparnasse a cez víkend prútené stoličky pri zámku v parku Sceaux.

Počas letu z Bratislavy do Paríža som sa v časopise Glosolália vrátila k odpovedi uruguajskej spisovateľky Cristiny Peri Rossi na otázku, či by sa nechcela vrátiť do Uruguaja. „Po páde diktatúry som si uvedomila, že mi Montevideo celých štrnásť rokov strašne chýbalo, a nechcela som zažiť pocit, že mi takto bude chýbať Barcelona. Keď mi má niečo chýbať, nech je to stále to isté.“

Montevideo som nahradila Slovenskom a Barcelonu Parížom. Nechcem, aby mi chýbal aj Paríž.

 

Prečítajte si aj Mať ľahkú slzu

 

Ženy v meste