Mať ľahkú slzu

Neviem, kedy sa to spustilo. Určite to však nabralo na intenzite v pôrodnici, keď mi dali do náručia moje prvé dieťa. Francúzi to nazvú, že mám ľahkú slzu. Môj manžel tomu hovorí, že plačem ako Mária Magdaléna alebo ako fontána.

Neviem ako mám nazvať skutočnosť, že mi veľmi veľa situácií vháňa slzy do očí. Niekedy mám pocit, že už som plakala takmer v každej situácii, okrem nákupu v supermarkete.

Pri filmoch v kine (aj disneyovkách) neznášam zažatie svetiel na konci. Cítim sa rozpačito vo chvíli, keď mi deti zvedavo pozerajú do tváre a manžel vyhlási, že to snáď nie je pravda: “Aj pri tomto slzíš?”

Hrču v hrdle, ochutenú prehĺtanými slzami, mám aj v prvý deň školského roka, keď riaditeľ školy vyhlasuje mená detí a tie sa poslušne zaraďujú k svojej novej pani učiteľke. Vo chvíli, keď v nových topánkach, po lete opálení, odo mňa odbehnú a kamaráti a kamarátky ma predčia v dôležitosti, som rada, že mám na očiach slnečné okuliare. Slzy mi tečú po lícach aj na rodičovskom združení, stačí, keď pani učiteľka povie, že naše deti vchádzajú do citlivého veku.

Slzy mi vyhŕknu pri potlesku rodičov na absolventskom koncerte na hudobnej, keď dcéra schádza z pódia, keď syn vstane od klavíra, keď prečítam odkaz od pani učiteľky, že môj najmenší zabehol najviac kôl na charitatívnom školskom behu.

Pregĺgam, keď vidím nevestu vychádzať z kostola. Keď mi syn recituje básničku, čo má vedieť do školy naspamäť, musím sa nenápadne otočiť, aby nevidel, že mi tečú slzy po tvári. Zo slov Melancholie od Victora Huga.

Keď synovi počas divadelnej hry v škole vypadne text, bezradne sa usmieva do publika, spolužiaci mu hromadne našepkávajú, pani učiteľka očividne nervóznie a rodičia sa začnú mrviť na stoličkách, mne tečú slzy po tvári.

Filmy najradšej pozerám bez svedkov, pri čítaní kníh som rada sama. Televíziu našťastie nemáme, stačia mi správy a fotografie na internete.

Mám rada slnečné dni, kedy ma chránia slnečné okuliare a ľahšie čelím rôznym každodenným situáciám, bez zbytočného údivu okolia.

Čo ti je? Stalo sa niečo? Štuchne ma do lakťa kolegyňa na celofiremnej každoročnej prezentácii. « Nič. Čosi mám v oku a slzia mi oči”. Veď snáď jej nepoviem, že ma dojalo video natočené mladými kolegami, čerstvými absolventmi zo škôl. Že ma dojíma vidieť ich dynamiku, schopnosti a vieru, že zmenia svet.

 

Prečítajte si aj S módou treba držať krok

 

Ženy v meste