O pokore a vďačnosti
Namiesto o oslave sme rozmýšľali o kare a bytostne si uvedomovali, akú veľkú úlohu hrá čas, keď má niekto takmer osemdesiat. Že odložiť výlet môže znamenať, že ho už nikdy nestihneme.
Redakcia Žien v meste · 11. októbra 2017 · 2 min čítania
Polstoročie v jednom zväzku, 50 rokov v manželstve, zlatá svadba, v dobrom aj v zlom. Spolužitie, z ktorého vzišli deti a deti ich detí.
Uznáte, že je to mimoriadna udalosť. A tak, keď sme rozmýšľali, čo mimoriadne by sme mojim rodičom k ich spoločnému výročiu vymysleli, nadchli sme sa pre jediný nápad. Poďme spolu na pekné miesto a strávme spolu niekoľko dní v zostave, aká sa nám už dlho nepodarila dať dokopy. Starí rodičia, deti a všetky vnúčatá. Našli sme krásne miesto i termín, ktorý všetkým vyhovoval.
Prvý raz to nevyšlo, pretože dva dni pred odchodom sme mali v rodine pohreb blízkej osoby. Všetkými to zatriaslo, na oslavu nebola nálada.
I druhý termín sme museli zrušiť. Môjho otca a teda oslávenca hospitalizovali. Prognóza vyzerala mizerne. Namiesto o oslave sme rozmýšľali o kare a bytostne si uvedomovali, akú veľkú úlohu hrá čas, keď má niekto takmer osemdesiat. Že odložiť výlet môže znamenať, že ho už nikdy nestihneme.
Môj otec však chorobu porazil, pretože mal silnú motiváciu. Nesmierne sa tešil na spoločný rodinný výlet a trojgeneračnú oslavu.
Na tretí pokus sme sa na výlet dostali. Namiesto júla bol október, počasie bolo sychravé a moji rodičia o poznanie slabší. Ale všetko ostatné vyšlo dokonale. Viac ako kedykoľvek predtým sme sa tešili len z toho, že sme spolu a zdraví. Že sa môžeme smiať, hrať hry, rozprávať a spomínať. Že sme stále kompletná rodina.
Viac ako kedykoľvek predtým sme sa učili pokore a vďačnosti. Pokore zo staroby a vďačnosti, že ešte neuberá rodičom na sile úplne. Tešili sme sa, že dvaja starí ľudia vyšli schody na hrade, že dokázali bez problémov zjesť, čo sme dostali v polpenzii, že stále počujú, hoci už na nich musíme viac kričať ako pred rokom. Že starnú a slabnú, ale stále z nich vyžaruje vôľa a chuť žiť. Že nám pripomínajú, čo nás čaká a čo je v živote naozaj dôležité. Ktoré momenty a ktoré spomienky. Učia nás tolerancii voči starším, slabším, menej zdatným. Nútia nás spomaliť, viac vychutnávať a viac sa smiať.
Bol to mimoriadny výlet k mimoriadnemu výročiu. Oslava života s tým dobrým i zlým. S tým, čo pominie a čo vďaka spoločným chvíľam pretrvá.
Prečítajte si aj Bývalé východné Nemecko opúšťajú ženy
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026