O Slovenke roka

 

Stála som tam v šľapkách a letných šatách. V Slovenskom národnom divadle, tri hodiny pred udeľovaním cien Slovenka roka. Prešla okolo mňa mladá pekná žena a opýtala sa, či robím make-up.

Stáva sa mi to aj v obchode. Ale veď hocikomu sa môže. Obzvlášť, ak bežne chodí na verejnosti v šľapkách. „Prosím, kedy bude čerstvé pečivo?“  „Kde máte zubné pasty?“

Potom som sa prezliekla do róby, učesali ma, aj namaľovali. Vyšší level ženy. Naozaj. Kiežby sa také niečo dalo vyprodukovať za päť minút, nebránila by som sa tomu.

Sedela som vedľa pani Kováčovej, nominovanej v tej istej kategórii – charita. Hovorila mi o tom, aké ťažké je odhaliť, keď je dieťa sexuálne zneužívané. Aj o tom, ako pomáhajú týraným ženám. Témy, ktoré akoby sa bili s gráciou a leskom situácie.

Zvolila som ju za Slovenku roka. Rovnako ako predtým aj mnohé iné ženy, ktoré som pri tej príležitosti stretla. S toľkou vášňou rozprávali o svojej práci, o výskume, o školstve. Obdivuhodné, keďže väčšina z nich stihla byť pre spoločnosť veľmi užitočná aj popri tom, ako narástla do rozmerov zorbing gule, priviedla na svet život a skoro sa nechala zjesť.

Na druhý deň som obehala Bratislavu, pracovné stretnutia a vybrala sa domov na východ.  V kufri som mala jeden z darov, červené víno. Kufor nebol dobre zazipsovaný. A tak doma na dedine, pred naším domom, priamo na ceste som najprv vysypala šatstvo… a na ňom rozbila fľašu červeného. Zásah bol stopercentný. Všetko bolo ružové.

Bol to teda dokonalý ženský dvojdeň.

Naučil ma čosi o šatách, o ženách a o tom, že vždy, aj keď privoniate k úspechu, je najdôležitejšie vedieť sa zohnúť.

 

Prečítajte si aj Absolútnou Slovenkou roka sa stala vedúca sestra na chirurgickej onkológii

 

Ženy v meste