Od kazeťáku k iPodu

 

„Aké to bolo žiť bez mobilu?“ opýtala sa Magda. Sedeli sme s manželom a 21-ročnou dievčinou u nás doma pri kuchynskom stole. Vtedy sme si uvedomili, že ona sa pýta vážne, keďže svet bez mobilov si nepamätá. Nepamätala a nepoznala toho ešte veľmi veľa, čo pre nás bolo kedysi bežné. A tak sme jej to popísali a zároveň si zaspomínali. Symbolicky sme zaplnili náš kuchynský stôl rôznymi vecami.

Ja som napríklad na stôl „hodila“ môj prvý pas len pre socialistické krajiny! Potom prišiel rad na druhý pas – do kapitalistických krajín. Áno, tak to v Poľsku koncom 80. rokov fungovalo. A keď hovoríme o cestovaní do zahraničia, tak treba spomenúť aj špeciálnu knižku – v Poľsku takzvanú valutovú, na ktorú sa v banke oficiálne menili peniaze. Pozor, množstvo peňazí, ktoré sa dali vymeniť, bolo limitované, takže na prvú cestu na západ som si mohla oficiálne vymeniť len 10 dolárov!

Môj manžel symbolicky na stôl „prihodil“ pozvánku, ktorú musel pre mňa vybaviť, keď som za nim prvýkrát z Poľska do Bratislavy cestovala. Pozvánku s kolkami, overenú notárom!

Magda sedela a len otvárala oči. Ona dnes cestuje úplne bez zábran, bez zbytočných formalít. Keď mala osemnásť, rozhodla sa, že vycestuje do Anglicka. Tam dokončila strednú školu, zamestnala sa, zarobila si a cestuje po Európe. Na jeseň nastúpi na vysokú v Londýne. Aké jednoduché! A aké prirodzené.

Pre nás zase bolo prirodzene napríklad narábať s mapou, keď sme sa chceli niekam dostať. Pozerali sme do mapy, potom okolo seba, vnímali body, podľa ktorých sme sa na cestách riadili: strechu, fontánu, sochu, odbočku, lavičku atď. „Ľudia nevnímajú veľa zaujímavých vecí, lebo nemusia, sú leniví, vedia, že všetko im napovie navigácia“ poznamenala Magda. Má pravdu. Príkladov, ako sme my nemohli leňošiť, bolo viac.

Tak nám symbolická kôpka na kuchynskom stole rástla, keďže som „vybalila“ aj niekoľko vecí na oblečenie. S tým bol u nás za socíku problém a keď som bola puberťačka, nelenila som, ale vymýšľala. Pamätám si na fantastickú sukňu, ktorá vznikla z dvoch plienok (z látky!) mojej mladšej sestry. Plienky som zošila a zafarbila vo vode, v ktorej sa varila červená repa. Alebo, keď prišla móda na ligotavé veci, mala som vyhraté! Moja krstná totiž pracovala vo fabrike, kde sa vyrábali vianočné gule a doniesla mi brokát. Tým sme si s kamarátkami zdobili účesy a oblečenie. Topánky som si zafarbila striebornou farbou na radiátory. Invencia kvitla! Kto mal lepší nápad ten vyhrával.

„Veď to je úžasné!“ reagovala Magda a obdivovala symbolickú kôpku vecí z čias našej puberty. K tej sme ešte prihodili kazeťák a aj prvý walkman a bolo.

Jej kôpka vyzerá inač: mobil, navigácia, notebook, iPod, kreditka, oblečenie z medzinárodných sieti a podobne. Poznáme to aj my. Tiež máme tu novú kôpku veci. Snívali sme o nej – o tom farebnom, modernom svete. A preto, že sme o ňom snívali, vieme si ho vážiť. Magdiným rovesníkom by možno tá stará kôpka mohla byť na smiech. Jej sa ale páči, lebo hľadá niečo viac ako to, čo je na dosah ruky. Ona vyhľadáva invenčnosť, v čase, kedy ju niektorí jej rovesníci v sebe potláčajú. Bohužiaľ, komerčná a virtuálna doba v nich apatiu ešte posilňuje. Aspoň tak nám to popísala Magda. Tí, ktorí v sebe potláčajú invenčnosť, sú dosť často frustrovaní. Takých sa bojím, lebo človek nikdy nevie, či nevyvrátia stôl s kôpkou starých vecí. Alebo aj ten s novými vecami. A sú aj takí, ktorí by s ľahkosťou vedeli zmiesť zo stola aj kôpku s nápisom Európska únia…

 

Prečítajte si aj Pre milovníkov slobody, prírody a leta

 

Ženy v meste