Olga Hepnarová bola poslednou popravenou ženou v Československu. Zámerne zrazila osem ľudí

 

Narodila sa v usporiadanej rodine bankového úradníka a zubárky, ale sama nedokázala viesť usporiadaný život. Už ako siedmačka na základnej škole sa pokúsila o samovraždu, keď zjedla dve balenia liekov. Zhoršil sa jej prospech, utekala z domu, nechcela chodiť do školy, ktorú nakoniec dokončila pod dohľadom lekárov. Olga Hepnarová skončila v psychiatrickej liečebni v juhočeských Opařanoch, kde sa jej vraj začali viac páčiť ženy.

 

Nebola v tom len homosexualita

„Tvrdila, že je mrzákom vo všetkých smeroch, teda aj v tom sexuálnom. Psychiatrom vo väzení raz povedala, že nie je ani veľmi homosexuálna, ani veľmi heterosexuálna, že je málo sexuálna. Cítila sa nezaradená v práci, v rodine, v škole a tiež v partnerskej oblasti. Vtedy bolo, samozrejme, ťažké nájsť si partnerku,“ povedal o Olge Hepnarovej pre aktualne.cz spisovateľ Roman Cílek, ktorý hovoril s jej sestrou a mamou, keď o nej písal knihu. Podľa jeho knihy nakrútili mladí filmári úspešnú čiernobielu drámu Já, Olga Hepnarová o poslednej žene popravenej v Československu.

Olga Hepnarová sa naozaj cítila stratená. Jej rodina bola usporiadaná, ale chladná, mama sa nedokázala s dcérou rozprávať o tom, čo cíti, o jej problémoch. „Vo filme aj v knihe je veľmi desivá autentická veta od jej mamy: Na to, aby niekto spáchal samovraždu, musí mať silnú vôľu, dievčatko. To ty nemáš,“ pripomína spisovateľ Cílek a opisuje jej mamu ako tvrdú ženu, ale jedinú, ktorá sa snažila Olge pomôcť napríklad finančne. Keď jej dceru odsúdili na smrť, ešte podala odvolanie a snažila sa ju zachrániť.

Olga Hepnarová o život veľmi nestála a považovala sa obeť spoločnosti. „Žila v silnom období normalizácie, spoločnosť bola veľmi zošnurovaná, o to silnejšie to na ňu všetko pôsobilo,“ povedal spisovateľ Cílek.

 

 

Hepnarová mala iba 22 rokov

Nenašla sa ani v práci. Vyučila sa za umeleckú knihárku, ale údajne sa bála ľudí a nikdy sa nesmiala. Nakoniec jazdila ako šoférka autobusu. Stále sa rozhodovala medzi samovraždou a podobným činom, aký nakoniec urobila.

Mala iba 22 rokov. V ten deň, 10. júla 1973, si vyhliadla vhodné miesto a bez zaváhania narazila do ľudí čakajúcich na električku. Prenajatý zelený nákladiak pokračoval tridsať metrov po chodníku a narážal do ľudí, ktorí nestihli uskočiť. Aj preto boli medzi obeťami starší dôchodcovia. Priamo na ulici zomreli traja. Ďalší piati podľahli zraneniam neskôr, dvanásť ľudí utrpelo zranenia.

Z miesta činu Hepnarová neutiekla a čakala pokojne na políciu. Nebránila sa ani na súde. K všetkému sa priznala a ľutovala iba to, že obetí nebolo viac. Súd nevzal do úvahy jej psychické problémy, ani jej diagnózu, ktorou by dnes bola schizofrénia. „Ak by to vzali do úvahy, nemohli by ju odsúdiť na trest smrti, pretože schizofrénia je potlačiteľná, ale nie vyliečiteľná. Advokát sa síce snažil, ale nezvládol to. Bral to ako vlastnú prehru, niekoľko rokov po poprave Hepnarovej sa obesil,“ uviedol Cílek.

 

Prečítajte si

Miladu Horákovú popravili, ale nikdy ju nezlomili

 

Hepnarovú obesili

Mestský súd v Prahe uznal mladú Hepnarovú vinnou z osemnásobnej vraždy a odsúdil ju na trest smrti obesením. Podľa súdu bola za svoj čin plne zodpovedná. Na podnet jej mamy sa konal odvolací súd na Najvyššom súde Československej socialistickej republiky (NS ČSSR), ktorý rozsudok potvrdil, ale zrekvalifikoval správanie odsúdenej z trestného činu vraždy na trestný čin všeobecného ohrozenia. Popravili ju 12. marca 1975 v pražskej väznici na Pankráci. Olga Hepnarová mala len 23 rokov, keď sa stala poslednou ženou popravenou v Československu. Trest smrti zrušili v roku 1990.

Do prípadu sa snažila vložiť aj Štátna bezpečnosť, ktorá chcela dokázať, že za činom Hepnarovej stál Západ. Nakoniec od toho upustila.

Hepnarová nebola ukážkovým protisocialistickým živlom. V listoch na rozlučku, ktoré pred činom poslala týždenníku Mladý svět a denníku Svobodné slovo, svoj život opísala ako nikdy sa nekončiaci sled utrpenia. Ak by žila dnes, odišla by žiť do zahraničia, možno by si našla priateľku, spriaznenú dušu a určite účinnejšiu pomoc psychiatrov. Jej život mohol dopadnúť inak.

Takto sa stala poslednou ženou popravenou v Československu. Mladá žena, ktorá chcela byť hlasom ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, sa stala ich vrahom. Zabila tých najzraniteľnejších – starších dôchodcov, ktorí sami žili na okraji spoločenského diania.