Pijeme šampus, šetríme na rožkoch?

 

Keď sa mi narodila staršia dcéra, dlho som premýšľala, či jej dať prepichnúť uši. Veď to poznáte – na jednej strane slová ako „je to dievča, bude sa chcieť parádiť“, na strane druhej rady „nech si sama vyberie, keď bude staršia, či chce mať prepichnuté uši, alebo nie“. Nakoniec som rozhodla za ňu. A tak starí rodičia kúpili zlaté náušnice a mňa to stálo už len dáky poplatok a chvíľu nervov a pocitov viny, keď v ambulancii zaznel jej rev…

Zomlelo sa to rýchlo. Dnes má pätnásť a ja som na ten deň už dávno zabudla. Pripomenuli mi ho nedávno správy v médiách. A teraz premýšľam, či som to komplet neskopala. Veď čo ak niekomu napadne, že pre prepichnuté uši si bude musieť raz v budúcnosti hradiť liečbu žltačky typu C alebo aj niečoho iného? Lebo úprimne sa priznám, nevidím veľký rozdiel v tom, či má človek náušnicu v uchu alebo v nose. Je to len vec našich kultúrnych tradícií a vec vkusu (náušnicu do nosa by starí rodičia asi nezacvakali).

Keď sme boli v puberte, do módy prišli dve-tri náušnice v jednom uchu. Ísť vtedy k lekárke a dohodnúť si, že vám prepichne ucho, nebolo také ľahké. Chcela by súhlas rodičov. Našťastie, veľká prestávka bola dostatočne dlhá a dievčenské WC na gympli bolo vždy pokojné miesto. Fľaštička s liehom, ihla z maminho „šitíčka“, jedna odvážna spolužiačka a druhá dosť blbá na to, aby zaťala zuby a vydržala… a kým zazvonilo na hodinu, druhá náušnica sa už leskla v uchu. Premýšľam, keby z toho boli zdravotné problémy, ktorá z nich by to dnes platila?

Všeobecná zdravotná poisťovňa sa rozhodla šetriť. Vzhľadom na všetky tie prúsery spojené s tetou Ankou či masérom Kostkom je to chvályhodné. Ibaže mám pocit, že vo Všeobecnej v šetrení asi veľkú prax nemajú a tak asi nevedia, ako na to. Preto to vzali z čudného konca. Rozhodli sa pacientom s tetovaním a piercingom nepreplácať liečbu žltačky typu C a ešte zrušiť zmluvy so stovkou ambulancií.

Keď doma šetrím (a je to dosť často), vyhodím z rodinného rozpočtu položky, ktoré sú zbytočné a drahé. Lebo piť po večeroch šampanské, no pri rannom nákupe kúpiť o dva rožky menej, to akosi nepomáha. A šetriť na najslabších článkoch mi pripadá úbohé – preto v rámci šetrenia nikdy nestopnem deťom školské obedy, ani krúžky, ani nové topánky, keď do starých už tečie. Šetrenie, ktoré navrhujú vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni mi však pripomína takúto rodinku. Trochu smutné, nie?

Okrem toho mám pocit, že týmto návrhom odborníci vykročili na tenký ľad. Ak im to prejde, začnem sa desiť toho, čo bude ďalej. Alebo skôr, kto bude ďalší? Veď keď sa decko strieska na bicykli, vari si nemôže za svoje zranenia samé? A čo keď obézny človek dostane cukrovku? Alebo taká záchrana samovraha? A v konečnom dôsledku aj celkom obyčajný pôrod – vari matka nemôže za to, že otehotnela a teraz sa z jej útrob ktosi derie von?

Takýmto spôsobom by každá zdravotná poisťovňa mohla ušetriť viac ako dosť. Otázne potom ale je, načo si všetci platíme odvody na zdravotné poistenie? Vari len nie na ten „šampus“, na ktorý sa nesiaha.

.

Prečítajte si aj Zlí herci si tlieskajú sami