Bola som v divadle. A bolo tam všetko, ako má byť. Aj smiech, aj plač. Aj také nervy, že som miestami mala pocit, že z toho bude srdcový kolaps. Nie môj, lež toho herca. Čo vám budem hovoriť, bravúrne zahratý hysterický záchvat. Jakot sa odrážal od stien, sliny lietali povetrím.

Boli tam známe tváre, aj neznámi. Herci, ktorých milujem (Mauréry a Hajdu ako manželská dvojica, tak to je parádička!), aj takí, ktorých veľmi nemusím (nie, nebudem menovať - veď ja sa za to normálne hanbím, že mi nie sú sympatickí, oni sú v tom nevinne). 

Na záver zaznel potlesk. A potom standing ovation. Úsmevy hercov na všetky strany. A úsmevy divákov. Veru, nebol to márny večer. Všetci odchádzali spokojní, vďační za spoločné chvíle. V šatni sama sebe sľubujem, že budem do divadla chodiť viac. Zaplatiť za takýto zážitok sa oplatí naozaj častejšie, než trikrát do roka. Veď v tom hľadisku zostal za mnou pracovný stres, únava aj namrzenosť z toho, že zima sa zase vrátila... 

Keď prídem domov, do ticha zapnem počítač a posadím sa k netu. A jeje, aj tu zo všetkých stránok vyskakuje divadlo. V budove parlamentu. A je v ňom všetko. Aj smiech (cez slzy), aj plač (môj). Aj také nervy, že som miestami mala pocit, že z toho bude srdcový kolaps (zas len môj). Zlá scéna, podpriemerní herci, strašné predstavenie. Zjavne nemajú režiséra. Každý sa režíruje sám a každý strašne chce hrať hlavnú úlohu. Čuduj sa svet, potlesk publika im nechýba. Zlí herci si tlieskajú sami. Mimoriadne spokojní s vlastným výkonom. 

Neviem, čo si mám o tom myslieť. Nikto im nepovedal, že prijímačky na Vysokú školu múzických umení sa nerobia v budove nad hradom? V podstate mi je mnohých politikov aj ľúto, že svoj životný sen o herectve si nemôžu plniť na doskách, ktoré znamenajú svet a musia to robiť v parlamente. Akurát ma štve, že sponzorom ich nevydarenej hereckej kariéry som každý mesiac aj ja.

.

Prečítajte si aj Dôvod na úsmev sa vždy nájde