Po smrti Zuzany z Gelnice: odchod zo vzťahu nemusí znamenať koniec nebezpečenstva

Od smrti Zuzany z Gelnice nám v hlave zostáva jedna otázka: Koľko žien dnes večer zaspáva so strachom, že ak odídu, bude ešte horšie?

Nechceme hodnotiť konkrétny prípad. Nepoznáme všetky okolnosti a rešpektujeme, že na odpovede si budeme musieť počkať.
Napriek tomu máme potrebu ozvať sa.

Nie kvôli tomuto jednému prípadu. Ale kvôli stovkám žien, s ktorými sa stretávame vo svojej práci a ktoré možno práve teraz čítajú tieto riadky.

Zuzana V. upozorňovala, že jej manžel ublíži. Zavraždil ju

Ako psychologička a právnička cítime potrebu povedať niečo, čo po podobných tragédiách často zostáva nevypovedané.

Každý deň sa stretávame so ženami, ktoré zažívajú alebo zažili partnerské násilie. A od mnohých z nich počúvame tú istú vetu:

„Keby som vedela, že to bude po odchode ešte horšie, pripravila by som sa na to inak.“

Práve táto veta hovorí o téme, o ktorej sa v spoločnosti stále hovorí príliš málo.

Mnohé ženy si myslia, že najťažšie je z násilného vzťahu odísť. A ono to tak naozaj je. Z našej skúsenosti však vieme aj to, že pre mnohé ženy je najťažšie práve obdobie, ktoré nasleduje potom.

Domáce násilie nie je len o fyzických útokoch.

Vo svojej podstate je veľmi často o potrebe moci, kontroly a ovládania druhého človeka.

A keď žena odíde, násilný partner môže mať pocit, že o túto kontrolu prichádza.

A práve vtedy sa niekedy násilie nezastaví. Len zmení svoju podobu.

Obdobie po rozchode môže byť preto obdobím zvýšeného rizika.

Namiesto spoločnej domácnosti prichádzajú desiatky telefonátov, sledovanie, vyhrážky, manipulácia cez deti, ekonomický nátlak, očierňovanie ženy pred okolím, zneužívanie súdnych konaní alebo neustále pokusy udržať ju v strachu.

Odborne tento jav nazývame postseparačné násilie.

Hoci sa s ním odborníci stretávajú často, verejnosť o ňom stále vie veľmi málo.

Ako psychologička počúvam jednu vetu až príliš často.

„Možno len preháňam.“

Ženy veľmi zriedka prídu s tým, že nám povedia, že zažívajú domáce násilie.

Skôr hovoria, že sú neustále v strehu.

Že sa boja partnerovej reakcie.

Že si prestali veriť.

Že sa cítia vinné za všetko, čo sa deje.

Alebo že po rozchode nedokážu pokojne zaspať, pretože nevedia, čo ich čaká zajtra.

Psychické násilie totiž človeku postupne berie dôveru vo vlastné prežívanie.

Žena prestáva veriť tomu, čo cíti a čo vidí. Prestáva si byť istá sama sebou.

A práve preto býva také ťažké požiadať o pomoc. Nie preto, že by ju nechcela.

Ale preto, že si už nie je istá, či na ňu vôbec má právo.

Ako právnička vidím druhú stranu týchto príbehov.

Odchod zo vzťahu nie je jedno rozhodnutie.

Je to proces, počas ktorého žena často rieši bývanie, deti, financie, súdne konania aj každodenný kontakt s bývalým partnerom. Žena rieši svoju ochranu,bezpečie pre seba a deti.

Práve v tomto období môže byť žena vystavená ďalšiemu tlaku.

Nie preto, že urobila niečo zlé.

Ale preto, že násilie sa po rozchode môže zmeniť. Môže mať inú podobu, no jeho cieľ zostáva rovnaký – získať späť kontrolu.

Preto je dôležité, aby žena na toto obdobie nebola sama.

Nie preto, že je slabá.

Ale preto, že bezpečnostný plán, psychologická podpora a právne informácie môžu výrazne znížiť riziko a pomôcť robiť rozhodnutia s väčším pokojom.

Čo si z tejto tragédie môžeme odniesť?

Možno nie je našou úlohou hľadať vinníkov na sociálnych sieťach.

Možno je našou spoločnou úlohou naučiť sa lepšie rozumieť tomu, ako domáce násilie skutočne funguje.

Že nie je len o modrinách.

Že nekončí podpisom rozvodových papierov.

Že žena nemusí mať zlomenú ruku, aby bola v ohrození.

A že veta „veď už od neho odišla“ nemusí znamenať, že je konečne v bezpečí.

Práve naopak.

Niekedy je to začiatok obdobia, keď potrebuje najviac podpory.

Odísť nestačí. Potrebujeme hovoriť aj o tom, ako odísť bezpečne a ako chrániť ženy pred post-separačným násilím.

Ak sa v tomto článku spoznala čo i len jedna žena, chceme, aby vedela jediné: nie ste slabá, nie ste hysterická a nie ste na to sama. Pomoc existuje a požiadať o ňu nie je zlyhaním. Nemusíte vedieť, či ste pripravená odísť. Nemusíte mať plán. Nemusíte si byť ani istá, či to, čo zažívate, je naozaj násilie.

Na Slovensku existujú organizácie, ktoré ženám zažívajúcim násilie poskytujú pomoc. Ak máte pocit, že ste v ohrození alebo neviete, ako ďalej, nezostávajte na to sama. Obráťte sa na odborníkov. 

Ak ste v bezprostrednom nebezpečenstve kontaktujte: Národná linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212 (bezplatne, nonstop)

• V prípade bezprostredného ohrozenia volajte 158 alebo 112.

Ak potrebujete podporu alebo sa zorientovať vo svojej situácii, využite dostupné poradenské služby a linky pomoci.

Ak si zatiaľ netrúfate s niekým hovoriť, prvým krokom môže byť aj získanie informácií. V rámci Nezlomné poskytujeme aj bezplatné materiály o manipulácii, kontrolujúcom správaní, domácom a postseparačnom násilí, ktoré ženám pomáhajú  zorientovať sa v ich situácii a lepšie porozumieť tomu, čo sa deje.

Domáce násilie často rastie v tichu, v pochybnostiach a v izolácii. Prvý krok nemusí byť veľký. Dôležité je, aby ste naň nemuseli byť sama.

Autorkami sú psychologička Lucia Klimáčková a právnička Daniela Baďurová, Nezlomné