Pozor deti, krieda letí

 

Bol to jeden z mála učiteľov v škole. Vzbudzoval autoritu už len svojou výškou a mužným barytónom. Nepamätám si, že by niekedy kričal. Nepotreboval to. Jemu stačilo zdvihnúť zrak od stola či od tabule a trieda razom stíchla. Všetci totiž dobre vedeli, čo bude nasledovať, ak by sa tak nestalo.

Mal totiž zvláštnu záľubu. A fakt je, že si ňou dokázal zjednať ticho okamžite – hádzal po žiakoch kriedu. Pokojne hoci aj cez celú triedu. Nielen tak symbolicky, lež riadnym švihom.

Keď písal na tabuľu a niekto v lavici sa zatiaľ bavil, v sekunde sa otočil a krieda letela smerom odkiaľ začul šum. Väčšinou trafil len lavicu, niekedy plece, no boli aj takí, čo to schytali priamo do hlavy. Dodnes sa na tom pri stretávkach dobre bavia absolventi mnohých ročníkov. Spomienkový optimizmus. Pamätám si, že neraz som dosť tŕpla, nech ma omylom (ako inak?) netrafí…

Keď nedávno moja dcéra prišla domov s tým, že ich učiteľka na gymnáziu hádže po žiakoch  kriedu, až ma zamrazilo. Ona si to však nevšimla a zvesela pokračovala ďalej. Vraj minule tú kriedu schytala tiež. A chytila ju!

Oči mi vyleteli až navrch hlavy, no dcéra to rozprávala so zvláštnou hrdosťou v hlase, čomu som dosť dobre nerozumela. Až potom mi vysvetlila, že podstata tkvie v tom, že učiteľka dá triede ťažšiu otázku a keď sa niekto postaví a zodpovie ju správne, hodí mu kriedu, aby odpoveď napísal pre všetkých na tabuľu. Uf, celkom mi odľahlo. Takýto hod kriedou sa mi pozdáva. Rovnaký postup a pritom úplne iný výsledok. Asi sa predsa len v tom našom školstve niečo zmenilo aj k lepšiemu.

Prečítajte si aj Bolo mi to treba?