Pracovné telefonáty cez víkend

Keď pracujete v charite, od ktorej je každý mesiac závislých tritisíc rodín, určite absolvujete telefonáty, ktoré vás buď rozplačú, alebo rozplačú. Na infolinke máme kolegyňu, ale raz za čas sa ujde niečo aj mne.
Hlavne cez víkend, keď je infolinka hluchá.  Pokojne aj na obed. Také telefonáty sú najpoučnejšie.

Pamätám oňahdy v mojich začiatkoch, mali sme oslavu.
Sobota. Celá rodina pri obede. Zvoní telefón. Zdvihnem.
 

Trasľavý ženský hlas: „Dobrý deň, prosím, poslali ste dnes peniaze?“
Hm, vravím si, sobota 12 00. Ale vysvetlím:
 

„Pekný deň prajem. Dnes je sobota. Takže dnes peniaze neposielame.“
„A prečo?“
„Lebo je sobota. Banky nepracujú, ani my. Budeme posielať v pondelok, nebojte sa.“
Zložila.
 

Nedeľa 12 00, zvoní telefón. „Dobrý deň, prosím, už ste posielali peniaze?“
Zase ona. Položím lyžicu.
„Dobrý deň, prepáčte len sa tak opýtam, viete aký je dnes deň?“
„Neviem.“
A to som nečakala!
 

Trasľavý hlas hovorí o ťažko postihnutom synovi, o mužovi, ktorý odišiel a nechal im dlhy, o antidepresívach. Vtedy som dostala ďalšiu lekciu. Niekto siaha v živote až na také dno, že netuší, aký je deň. Od takých ľudí, nemôžeme chcieť, aby pochopili, že oslavujeme alebo obedujeme s rodinou.
 

Lebo to my máme šťastie, že také veci zažívame.  Oni, bohužiaľ, nie. Ani netušia, aký je deň. Lebo každý deň sa pre nich volá rovnako: Boj.

A túto sobotu, ryjem sa v záhradke, a zrazu cŕŕŕn.  Pýtam sa, kto je. Nič. „Fňuk.“ Vravím, haló, ako vám môžem pomôcť.
 

„Nijako,“ fňuk. Hm, toto bude ťažké. Skúšam ďalej: „Počujeme sa?“
„Áno,“ fňuk.

Vravím: „Vidím, že to bude na dlhšie, zavolám vám naspäť.“
„Nie, počkajte!“  „Ja sa chcem len poďakovať.“ A zložila.
Takže asi toľko k víkendovým hovorom. Môžu byť.

 

Prečítajte si aj Západ a zapadákov