
Šťastné a veselé
Pred týždňom v mojej mailovej schránke zakotvila ďalšia pozvánka na tlačovku. A prvýkrát som zaváhala, či tam vôbec pôjdem. Pretože naživo počúvať o nevyliečiteľnej chorobe, akou je idiopatická pľúcna fibróza a ešte sa deptať autentickými príbehmi reálnych ľudí, na to nemáte chuť, keď svieti slnko a vracia sa babie leto.
Redakcia Žien v meste · 13. októbra 2017 · 2 min čítania
Po viac ako desaťročí opäť začínam chodiť na tlačové konferencie. Niečo sa zmenilo, niektoré tváre sú neznáme, zato témy chrípok na začiatku jesene a opaľovania pred letom sú stále aktuálne. Na tlačových konferenciách mám rada luxus približne dvojhodinového relaxu – pohodlne sa usadím, dám si kávu a potom už len počúvam príjemnú moderátorku, sympaťáka lekára či príbehy so šťastným koncom.
Dve hodiny sa môžem naplno sústrediť na slová niekoho iného, nemusím skladať žiadne vlastné vety, pátrať po informáciách, telefonovať; všetko dostanem vkusne a zaujímavo naservírované. No áno, na konci toho všetkého ma čaká práca, veď tlačová konferencia je na to, aby sa informácie cez novinárov dostali na verejnosť, ale na to vtedy nemyslím. Kým môžem sedieť a vnímať veci okolo, a to výhradne ako poslucháč, užívam si to.
Pred týždňom v mojej mailovej schránke zakotvila ďalšia pozvánka na tlačovku. A prvýkrát som zaváhala, či tam vôbec pôjdem. Pretože naživo počúvať o nevyliečiteľnej chorobe, akou je idiopatická pľúcna fibróza a ešte sa deptať autentickými príbehmi reálnych ľudí, na to nemáte chuť, keď svieti slnko a vracia sa babie leto. Napokon som tam však predsa išla.
A bol to zážitok – skvelí lekári-špecialisti, ktorí dokázali zrozumiteľne vravieť o odborných záležitostiach. K tomu rozprávanie mladej ženy a dvoch starších mužov, ktorí vôbec nepôsobili ako pacienti a už vôbec nie ako pacienti s diagnózou IPF. A na záver psychoterapeutka. Rázna, profesionálna, s pevným, sýtym hlasom, a predsa nesmierne ľudská, keď uprostred rozprávania odrazu náhle zmĺkla, pretože ju premohli emócie. Neviem, ako to prežívali ostatní v sále, ale ja som na záver mala chuť vstať a tlieskať. Na tlačovej konferencii! Standing ovation! Ako prejav radosti nad spolupatričnosťou, ktorú som vnímala. Ako prejav hlbokej úcty k trom ľuďom, ktorí rozprávali vlastné príbehy o tom, ako sa žije s IPF. Nie bojuje, ale ŽIJE.
Je to jasné, tento rok začínam vianocovať skôr. A ospravedlňujem sa všetkým za nadpis, ktorým otravujem skôr ako obchodné reťazce. Viem, že ma pochopíte.
Prečítajte si aj Zoznamy súdruha Žinčicu
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



