Stĺpček Ženy na dedine: Keď ženy zatvárajú krčmu

 

Dedinské krčmy majú svoje prísne nepísané pravidlá. Aby ste vedeli, my, dedinčania si ich píšeme sami. Nikto iný. Žiadny prísny krčmár, starosta alebo „predseda družstva“. A píšeme si ich najmä sami pre seba. Jednoducho, máme to v hlave zapísané, do ktorej krčmy večer s kamarátmi posedieť, kam na pivo do džbánu, kam s deťmi, kam len v lete do „záhradky“, kam aj v zime.

My, ženy, to máme ešte prísnejšie. Ženy vo veku nad 30 rokov, ženy vydaté, ženy so záväzkami a deťmi do krčmy chodia s manželmi, partnermi, rodinou, väčšou zmiešanou partiou. Ale s kamarátkami? Vtedy sa vyfintia, namaľujú  a učešú, ladia navzájom kalendáre a časy, kedy môžu vypadnúť z domu, kedy majú stráženie detí zabezpečené a ráno nemusia ísť do práce, variť slávnostný obed pre rodinu alebo guľáš pre robotníkov na stavbe. Niektorá sa obetuje, naštartuje auto a v meste sa modlia, aby im nikto nezavolal, že za deťmi sa treba vrátiť. Áno, preháňam, ale veľa mojich kamarátok má malé deti, tak to zatiaľ máme takto.

Preto rady chodíme do Bufetu. Bufet pod Lipami je vynovená krčma našej mladosti u nás v dedine. Vymenili sme ju len v krátkych životných intervaloch za dnes už nefungujúci bar na futbalovom ihrisku a záhradu v dolnej krčme, keď tam čapovali Bernarda. Do Bufetu sa dá ísť, až keď deti zaspia, domov sa dá vrátiť do piatich až desiatich minút, nikto nemusí šoférovať, nikto sa na nikoho neviaže, stačí mi 5 EUR vo vrecku.

Keď prídem „so svojimi ženami“ večer do Bufetu na drink, sem-tam dostanem otázku, kde mám muža. Odpoviem, že niekto musí byť aj doma so synom. Rozmýšľam, či aj môjho muža sa v krčme pýtajú, kde som.

Poviem vám pravdu, nestáva sa často, že sa vesmír spojí a stretneme sa viaceré. Ale leto prináša aj výnimočné okamžiky a možnosti, a tak partia ôsmich žien jeden večer tohto leta zatvárala krčmu v našej dedine. 

Ani nechápem, ako sa to tak narýchlo zorganizovalo a vyšlo. Po desiatkach smsiek a pár telefonátoch, sme my, domorodkyne, medzi seba zobrali aj privydaté a prisťahované, aj z iného konca dediny aj tie, čo sa už odsťahovali a prišli na víkend. Bezdetné zniesli reči o deťoch a naopak, vydaté sa tešili, že budú počuť aj slobodnejšie príbehy. Mám rada také zmiešané partie žien, hračkárske, začiatočnícke multi-kulti. V pestrom zložení osudov nás o jednej v noci rehotajúce sa vyrušil krik z balkóna oproti. Že vraj máme byť ticho.

Rozosmiala nás zmes historiek,  ktoré sme ešte nepočuli a nezažili, zmiešaných s tými, čo sú podobné ako naše. Tie najlepšie príbehy píše život, nech to aj vyznieva ako klišé. Francúzska spisovateľka Delphine de Vigan vo svojej poslednej knihe Podľa skutočného príbehu píše, že skutočnosť má gule zájsť ďalej, a tak to je.  Keď jedna rozpráva, druhá mi hovorí: „Toto napíš, Mirka, toto napíš!“

„Toto som potrebovala, ďakujem!“, hovorí ďalšia. A ja to píšem. Potrebujeme svoje ženské kruhy a potrebujeme aj mužov, čo sú sami doma s deťmi rovnako ok ako ich ženy. Potom sa z večernej sťažnosti „čo ten môj zasa urobil“ ľahko stane ranná smska „môj dobrý muž zobral naše dieťa/deti, aby som si mohla dlhšie pospať“.  

A susedia, prosím, prepáčte ten hurhaj! Nebojte sa, ubehnú aj mesiace, kým bude zasa osem žien v našej dedine zatvárať krčmu.

 

Prečítajte si aj Stĺpček Ženy na dedine: Spravte kávu robotníkom

 

 

Ženy v meste