Ženy v meste
Stratili sme našich ľudí v našich horách. Ako ďalej?

Stratili sme našich ľudí v našich horách. Ako ďalej?

Poznali sme ich. Boli to priatelia, susedia, kolegovia, vzory. A všetci vieme, že toto sa nemalo stať. Že do neba sa ide nahor. Nie pádom dole.

Redakcia Žien v meste · 22. júla 2015 · 2 min čítania

S každým krokom vyššie prichádza sloboda. S každým stromom a skalou radosť. Silný nádych v momente horskej samoty akoby malo nasledovať rozprestretie krídel. 

Ale tie nemáme. No nemusíme sa báť výšok. Stále je tu niekto, kto nám kryje chrbát. Priateľ na telefóne. Záchranár a horská služba. Len ich je už po tom strašnom piatku akosi menej.

Sme tí, ktorí trávia voľné chvíle tam, kde sú najkrajšie veci zadarmo. V horách. Žijeme tu pod Tatrami a kamkoľvek sme odtiaľto odišli, skončilo to rovnako. Tatry a Raj nás na dlho nepustili. Príliš silné korene príliš silno prepletené s tými od borovíc a kosodreviny.

Poznali sme ich. Boli to priatelia, susedia, kolegovia, vzory.  A všetci vieme, že toto sa nemalo stať. Že do neba sa ide nahor. Nie pádom dole.

Do roklín Slovenského raja dôjdem z domu pešo a tak sme tam ako doma.

Dušan Leskovjanský vždy hovoril o svojej práci tak pokorne a s láskou…Vedeli sme, že sme v dobrých rukách.

Cestou na tatranské štíty nás tiež strážia.  Akoby podtatranským chlapom v červenom nestačilo, že každý deň zachraňujú životy, spomínam, ako urobili pre našich ľudí medzi sebou aj finančnú zbierku.

Táto strata je príliš veľká, aby sa s ňou človek zmieril. Ale ak má mať nejaký význam, tak v tom, že si začneme vážiť viac ľudí, ktorých je vidieť, len keď nám je ťažko a pritom sú tu pre nás stále. Pripravení pomôcť a riskovať životy.

Záchranári, hasiči, urgent, horská služba. Nezvolili si mudrovanie za stolom, ale činy v teréne. A možno, aby sme hovorili aj o tom, že záchranárom by už konečne mal byť priznaný štatút chránenej osoby. Aby ten, kto si ich neváži, nemal šancu.

Vo filme Anjeli všedného dňa zaznela veta: Smrť nie je v rozpore so životom. Naopak. Myslieť na smrť znamená žiť lepšie. Oni na ňu mysleli, chránili nás pred ňou. Aj preto tak pekne žili. Dnes vieme aj my o nej zase o čosi viac. Možno budeme tiež krajšie žiť.

Nebojím sa. Vďaka nim. Priateľ na telefóne ostáva. Strážia nás. Dnes už nielen na zemi, ale aj tam zhora.

 

Prečítajte si aj Vojenský letný tábor. Áno či nie?

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026