Syn chcel piercing, ja mám náušnicu v nose

 

Môj šestnásťročný syn napísal Ježiškovi, že by chcel piercing. Do úst. Ježiška trochu myklo, ale len tak zľahka.  

V šestnástich som sa aj ja dala ostrihať takmer na koleno a to, čo mi na hlave zostalo, som si prefarbila na čierno. A nosila som topánky, ktoré extravaganciou predbehli svoju dobu tak o pol storočie. Obrovské neohybné čudá s drevenou podrážkou.

Vtedy, pred tými dvadsiatimi rokmi som si chcela dať dorobiť ďalšie dve dierky do ucha. Tak som išla za rodičmi, vyklopila to na nich a viete čo? Žiadne dohováračky, presviedčania, či lamentovania, ešte mi na to prispeli.

Na oplátku som sa za rodičmi nikdy nebála prísť so žiadnou bláznivou myšlienkou. Nikdy som nespriadala tajné plány, ako prísť potajomky domov s prepichnutým uchom, ktoré mi zicherkou prerazila spolužiačka. Ani som pod oblečením neskrývala lacnú tetovačku. Vedela som, že im môžem vždy všetko povedať. Keď som si v 17-tich zapálila svoju prvú cigaretu, prví, ktorí sa o tom dozvedeli priamo odo mňa, boli moji rodičia.

A tak, keď za mnou nedávno prišiel môj syn, že si kúpil čiernu farbu na vlasy a ide sa nafarbiť, zafarbila som ho sama. Keď si zapálil svoju prvú cigaretu, prišiel domov a rovno na mňa dýchol: „Mami, zapálil som si.“

Samozrejme, že tým nie som nadšená. Verím, že ho to prejde presne tak, ako to prešlo mňa a predo mnou aj po mne tisíce ďalších, ktorí len chvíľu pofrajerili. Ale jedno ma veľmi teší. Teší ma, že prišiel a povedal mi o tom. Teší ma, že o tom viem, a že to viem priamo od neho. Že ho nemusím niekde sledovať, a že sa to nedozviem od zlomyseľnej susedky. Že má vo mňa dôveru, lebo okrem toho, že som rodič, som aj partner, ktorý si zaslúži vedieť o dobrom aj zlom, o správnom aj nesprávnom.

V parlamente sme raz mali rozpravu o obmedzení predaja v školských bufetoch od kolegyne R. Zmajkovičovej. Už presne neviem, na čo som vo faktickej poznámke reagovala, ale spomenula som, že 16- ročný syn fajčí. V pléne vtedy zo mňa urobila treťotriednu matku, ktorá nie je schopná vychovávať deti a na základe tohto je vraj národ v ohrození, keď o ňom rozhodujú takí, ako som ja. Večer túto myšlienku rozvinula na sociálnej sieti. Nedala si vysvetliť pointu, a síce, že pre mňa je najdôležitejšie, že som si získala takú partnerskú dôveru môjho syna, že sa mi nebojí povedať pravdu a neskrýva sa s cigaretou niekde za rohom.

Na toto všetko som myslela, keď mi povedal, že chce piercing. A spomenula som si aj na to, ako veľmi som po celé roky chcela mať aj ja malú náušnicu v nose. Takú, akú má moja spisovateľská modla (autorka knihy Boh maličkostí) Arundhati Roy. A ako som tak v tom piercingovom štúdiu so synom sedela, definitívne som sa rozhodla, že tieto Vianoce si to splním. Už nie je na čo čakať. Tak nás napokon ozdobili oboch.

Ja viem, že na otázku o piercingu, tetovaniach a ďalších úletoch našich detí existuje tisíc odpovedí rodiča. Tak, ako aj vy, ani ja neviem, ktorá z tých odpovedí je správna. A tak ako vy, aj ja len tajne dúfam, že tou mojou som nič nepokazila.  Želám rok splnených prianí a správnych odpovedí. 🙂 

(Autorka je poslankyňou NR SR, kandiduje v marcových voľbách za SaS)

 

Prečítajte si aj Moji životní kouči majú desať rokov

 

Ženy v meste