Táto krajina nie je pre…

 

Som chodkyňa! Zvláštne slovo. Rada chodím pešo. Milujem ten pohyb. Posun vlastným tempom. Udávam si svoj vlastný rytmus. Vnímam okolie. Vidím ulice, chodníky, zodvihnem hlavu a vidím priečelia domov a nebo nad nimi. Chodievala som niekedy pešo do práce popri Dunaji. Silná veľká rieka napĺňajúca svojím hrubým prúdom srdce môjho mesta. Chodím pešo aj po mojej milovanej Karlovke. Mieste, kde som vyrástla, poznám tu takmer každý dom, ulicu či ihrisko. Milujem lesy v okolí, Líščie údolie so srnkami, či cestu cez kopec na Devín. Chodenie je ako droga. Pohyb, ktorý si vás privlastní a má vás vo svojej moci. Má však aj svoju nemilú stránku. Vidíte veci také, ako naozaj sú. Úplne zblízka.

Sediac v aute, či autobuse a uháňajúc mestom vám veľa vecí uniká. Nám, chodcom, nie. Vidím, že moje mesto, aj moja štvrť sú veľmi zranené. Krvácajú ako po boji. Rozbité a priam zdemolované chodníky, sprejmi poničené historické fasády budov, zdevastované lavičky, parky plné odpadkov, to všetko sme urobili môjmu mestu. Historické centrum špatí brutálne zničená oblasť okolo Nového mosta. Zničené podhradie a okolie Židovskej ulice. Námestia plné vizuálneho smogu v podobe hnusných nápisov bez štipky grafického vkusu. Zdevastovaná Obchodná. Dva roky rozkopaná Štúrova. Bulvár na Štefánikovej, po ktorom jazdia autá a jedinečné budovy tu chátrajú. A dalo by sa pokračovať.

Ďalšou prekážkou pohybu po našom meste sú autá. Dlhodobo neriešené parkovanie a neustále sa zvyšujúci počet áut spôsobuje, že autá zaberajú chodníky. Mamičky s kočíkom nevedia prejsť, chodci sa nezmestia dvaja oproti sebe. O bezbariérových prístupoch môžeme len snívať. Cyklisti, hrdí na svoju ekologickosť, jazdia po chodníkoch, lebo nemajú cyklistické trasy. A aj keď majú, aj tak jazdia po tých pre chodcov a ohrozujú ich. Autá ohrozujú zasa cyklistov. Nikto nie je spokojný. A takto sa vytvára kolobeh pindania jedných na druhých.

Pre koho je teda toto mesto určené? Nie pre tých, ktorí majú radi fungujúce veci. Nie pre tých, ktorí majú radi zachované historické pamiatky. Nie pre tých, ktorí radi chodia a chcú sa na chodníkoch cítiť bezpečne, nie pre cyklistov, nie pre mamičky s kočíkom, nie pre invalidov, nie pre šoférov, ktorí potrebujú parkovať v meste. Naše hlavné mesto je zrkadlom tejto krajiny. Vládne tu netolerancia, nevkus, vandalizmus a ničenie cudzieho majetku, obmedzovanie iných kvôli vlastnej pohodlnosti.

Vidím pána s chodítkom, ktorý sa nevie dostať ku nemocnici, lebo autá zablokovali chodník a on s chodítkom nevie prejsť pomedzi ne. Pomáham mu. Príde mi ho ľúto. Táto krajina nie je pre starých, hovorím si. Večer si sadám k počítaču a nájdem správu o tom, že viac ako 50 ľudí zahynulo v nákladnom aute. Neskôr sa ukáže, že ich bolo viac ako 70. Čítam nenávistné komentáre pod článkom prajúce ľuďom smrť a zovrie mi srdce. Táto krajina nie je pre mňa.

 

Prečítajte si aj Posledný deň

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.