Terapia štrikovaním

 

Mať terapeuta je dnes bežné. Ľudia síce stále prekvapene pokyvujú hlavou, keď niekto povie, že chodí na terapiu, ale väčšina z nich má skúsenosť s prepracovaním, vyhorením, depresiou, či vyčerpaním seba, alebo niekoho vo svojom okolí a neodsudzuje to. Vďakabohu. Terapia má predsa schopnosť predchádzať vážnejším chorobám a ak je naozaj dobrá, dokáže dušu úplne vyliečiť. Ja chcem však dnes písať o trochu inej terapii. Terapii, ktorú ženy používali celé roky a pomáhala im. Terapiu ručnými prácami.

Ženy párali perie, vyšívali, šili, štrikovali, paličkovali a popritom viedli dlhé rozhovory. Hovorili o vzťahoch, mužoch, deťoch, práci, o ťažobe na srdci a duši. Ručné práce boli ich chvíľkou terapie, či meditácie. Moja babička mala dve terapeutické kamarátky. Ruženku a Margitku. Ich každodenné neskoré popoludnie počas leta sa nieslo v duchu ručných prác. Učili sa spoločne nové vzory, odporúčali jedna druhej vlnu, chválili sa navzájom a popritom si hovorili svoje tajomstvá. Ženské tajomstvá, pri ktorých im občas slza padla na vyšívaný obrus.

Keď som bola malá, milovala som počúvať, o čom sa bavia. Milovala som vôňu bielej a čiernej kávy, ktorú pritom pili. Každý deň niektorá napiekla a priniesla niečo ku káve. Rozprávali sa o tom, ktorá čo číta, o starých časoch po vojne aj počas nej, o nápadníkoch a kurizantoch, o móde v 50-tych rokoch, širokých spodničkách a krásnych večierkoch, na ktoré chodievali ako mladé. O pôrodoch, o výchove detí a vnúčat, o trápení, aj radosti. Verím, že aj dnes sedia tieto tri upravené dámy niekde tam hore a štrikujú. A ich traja galantní manželia postávajú neďaleko a pekne sa na ne usmievajú.

Ženské spolky majú niečo do seba, či už sú to také tie pondelky, stredy, či nedele, keď sa pravidelne stretávate s kamoškami na káve, alebo pravidelný wellness raz za mesiac alebo čitateľský klub, či kurz jógy. My s kamoškami máme pravidelné pondelky, kedy si vždy dáme dve hodinky spoločnej terapie a povieme si, čo sa udialo. Rozdiel je len v tom, že pri tom neštrikujeme. I keď, mohli by sme. Veď “do it yourself” alebo “urob si sám” je zasa v móde.

Čítala som, že ručné práce majú naozaj upokojujúci účinok, lebo je pri nich možné vypnúť hlavu. Je to ako keď okopávate na záhradke a na nič iné nemyslíte. Keď teda práve nemáme pri sebe blízku dušu, môžeme si len tak zobrať do rúk ihlice, pustiť si príjemnú hudbu a vypnutie hlavy sa dostaví. Prajem vám príjemný meditatívny víkedn. A počas dlhých zimných večerov veľa upletených teplých svetrov. 

 

Prečítajte si aj Dušičkový čas a narodeniny

 

 

Ženy v meste